• Rozšírené
• Mapa serveru

Eugena Lukáča

1.                                                     

    Zbožná predavačka ovocia svoj voľný čas využívala na čítanie Biblie. Raz sa k nej prihovoril istý pán: "Čo čítate?  "Slovo Božie," odvetila ona. "A slovo Božie? Kto vám to povedal, že je to slovo Božie?" - Sám Boh." "A či ste sa vy s Nim niekedy zhovárali?" Predavačka pri tejto poslednej otázke prišla do rozpakov a zvlášť keď kupujúci pán doliehal na to, aby mu preložila nejaké hmatateľné dôkazy o Biblii, že je slovom Božím. Nebola zvyknutá na debaty, preto si nevedela hneď rady dať, ale bolo by ju mrzelo, keby nebola mohla zvrátiť posmešníka. Napadla jej dobrá myšlienka. "Pane, ako mi dokážete vy, že je slnko na nebi?" "Nieto nič ľahšieho ako dokázať, že slnko jestvuje, však pri jeho svetle vidím a ma zahrieva." To isté môžem aj ja povedať - zvolala radostne predavačka - to dokazuje, že Biblia je slovom Božím, lebo moju dušu osvecuje a zohrieva."

                      -----------------------------------

     Všelijako sa vyhovárajú tí, čo nechcú čítať Bibliu. Jeden človek povedal raz, že preto nečíta Bibliu, lebo nevie kto je jej pôvodcom. Na to mu pohotový veriaci kresťan chytro odvetil otázkou, či vie kto vymyslel v počtoch nepostrádateľnú násobilku. Koľko vecí užívame v živote bez toho, aby sme vedeli, kto bol ich vynálezcom. O Biblii však vieme, že jej pôvodcom je sám Boh. II./Tim. 3, 16: "Každé písmo, vdýchnutí od Boha, je užitočné učiť, trestať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby dokonalý bol človek Boží a spôsobný na všetko dobré."

                       ----------------------------------------

                                           2.

     Divosi našli slnečné hodiny na stroskotanej lodi. Chceli preukázať úctu tomu divnému prístroju a preto vystavili chalupu, uložili v nej slnečné hodiny, aby boli uchránené pred úpekom slnka. K tomuto podobné je pokračovanie tých ľudí, ktorí si kúpia Bibliu a potom ju uložia do skrine, aby sa v dôsledku užívania náhodou nezodrala. 

                     -----------------------------------------

     Veľký hudobný skladateľ, Mendelssohn, tichučko vošiel do katedrály vo Freiburgu, kde tamojší organista práve cvičil na organe. Mendelssohn poprosil organistu, aby mu dovolil hrať na organe. Starý organista odoprel splniť túto žiadosť v tom vedomí, že neznámy tento muž nebude vedieť hrať na mohutnom, nádhernom a vzácnom nástroji a prípadne môže niečo na ňom pokaziť. Neodbytný Mendelssohn neustúpil, len znovu prosil, aby mu aspoň toľko dovolil ukázať, že sa rozumie do organovania. Sľuboval, že nepokazí nič na organe. Organista konečne horko-ťažko privolil. Mendelssohn si sadol k organu a začal hrať. Starý organista zostal prekvapený. Nikdy v svojom živote ešte nepočul tak krásne hrať na organe.  Od dojatia mu slzy tiekli z očí. Mendelssohn po dobrej chvíľke prestal hrať, vstal a poďakujúc sa organistovi za príležitosť, odchádzal od organa. Organista natoľko bol uchvátený a do sveta tónov zahrúžený, že ani nezbadal, neuvedomil si pozdrav, odchod vzácneho hosťa. Vzpamätal sa až vtedy, keď ten sa priblížil k dverám.  Pobehol za ním, chytil ho za plecia a spytoval sa ho: "Kto ste? Povedzte mi, kto ste?" Veľký majster hudby bez hocijakého prízvuku odvetil: "Mendelsshon" a tichučko

                                     3.

opustil katedrálu. Koľkokrát starý organista rozprával tento

svoj prípad, vždy doložil k nemu tieto slová: " Ťažko mi je na to myslieť, že som skoro odoprel veľkému Mendelsshnovi hrať na organe!"

                      ------------------------------------

     Tejto chyby sa dopúšťajú mnohí ľudia, keď nedôverujú majstrovi všetkých majstrov, Pánovi, keď nedávajú vďačný súhlas k tomu, aby sa pri nich milostivá a dokonalá vôľa Božia diala, keď si namýšľajú, že sú dosť múdri na to, aby kroky svojho života sami spravovali a preto nie sú zvedaví na rady, výstrahy a napomenutia Božie, keď sa obávajú, že pre povoľnosť Pánovi museli by sa odriekať, museli by obete prinášať, snáď aj škodu, trpieť, strádať, došlo by k nesúladom, ale sa veľmi mýlia. Naopak! Len vtedy by skúsili, zvedeli, keby sa vďačne a s láskou podrobili Pánovi, aké harmónie, vznešené akordy by vyzneli z ich života. Také, o akých človek ani tušenia nemá.

               -----------------------------------------------             

     Mnohí ľudia sa modlievajú, ale nie všetci sa správne modlia. Prvou charakteristickou známkou opravdivej modlitby je to, že modliteľ uznáva Boha za darcu všetkých darov, každého požehnania. Preto v modlitbe rád ho oslavuje. V modlitbe dáva súčasne výraz aj tomu svojmu obdivu, že ten  veliký a slávny Boh, Pán nebies i zeme, je jeho Otcom, je mu veľmi blízkym, s ktorým práce skrze modlitbu nadväzuje dôverné a blažiace spoločenstvo. Modlitba nie je žobraním, ale spoločenstvom s Bohom, je zažívaním Božej                       prítomnosti. Pri  takomto  nazeraní  na  modlitbu  nemôže 

                                   4.        

nikdy dôjsť k takému sklamaniu, akému často dávajú   výraz ľudia, keď sa žalujú, že sa modlia za vyslobodenie z trápenia, za uzdravenie  v nemoci a Boh ich nevyslyšal. Takéto sklamanie len tam môže byť, kde človek nepozná Boha a nechápe význam modlitby a keď nežije životom modlitebným. Žalmista vyznáva/91,2/: "Útočište má a hrad môj, Boh môj, v nemž nádeji skládati budu." Žalmista vie, kto je Boh a preto skladá v ňom svoju nádej. Nenárokuje si Božie požehnanie zbožný modlitel na základe nejakých svojich zásluh a hodností. Čím väčšmi a častejšie sa blíži k Bohu, tým jasnejšie vidí a cíti svoju nehodnosť a hriešnosť. Nepovie vo svojej modlitbe drzo a neslušne: ak ma nevyslyšiš Bože, nebudem  v teba veriť a nebudem už pobožný, ale s Ježišom vyznávať za zvrchovanú vôľu Božiu  keď sa mu prosby nesplnia.

                    --------------------------------------

     Dobré sú k poučeniu a za vzor napísané modlitby ale v ďalšej praxi kresťanovi budú pripadať nepotrebné, ako uzdravenému barly.

                  ----------------------------------------

     Keď si misionárka vzala na starosť úplnú sirotu, indického chlapca menom Shadi-ho, nielen o jeho telesné zaopatrenie sa starala, ale zvlášť o to, aby bol cvičený v duchovnom ohľade.    Rozprávala mu o Bohu, o Ježišovi, učila ho modliť sa a keď mal 10 rokov, oslovila ho, aby si sám premyslel modlitbu. Chlapec po krátkom rozmýšľaní zložil svoje ruky a modlil sa: Pane Ježiši, urob ma takým, aký si Ty bol, keď si mal desať rokov.

                  -----------------------------------------

                                        5.

     Zaujímavá rozprávka o tajomnom a nebezpečnom vrchu, ktorý bol kdesi v Arábii, takto znie: Na vrchole tohto vrchu bol uložený veľký poklad. Mohol si ho prisvojiť hocikto,  len musel vyjsť na temeno. Nebolo slobodno obzrieť sa, lebo tomu, kto sa obzrie, hrozila smrť - sklamanie. Všade bolo vidieť skamenelé postavy. Mnohí sa pokúsili ísť za pokladom, ale zle obišli. Nakoniec dohodli sa dvaja bratia so sestrou, že sa zmocnia pokladu. Napred išiel starší brat. Zo všetkých strán dochádzali hadi. Jeden mu hrozil smrťou, ak pôjde ďalej, druhý sa mu vysmieval, že niečo takého chce vykonať, čo sa nikomu nepodarilo, tretí ho bláznom menuje. On nedbal reči, smelo ďalej kráčal, ale v tom mu ktosi zakričal: Si zbabelec! Túto poznámku už nezniesol, obrátil sa, kto ho tak uráža a v tom skamenel. Mladší brat šťastlivo dostal sa až do polovice vrchu, ale tam začul nejaký veľmi milý hlas, ktorý ho ponúkal, aby si trochu oddýchol a nakoľko bol ustatý, samému sa žiadalo sadnúť si, poslúchol, obrátil sa, aby si sadol, a to bolo jeho nešťastie. Ich sestra bola múdra. Pazderou zapchala svoje uši a tak kráčala vždy vyššie. Márne zneli hlasy, nemali na ňu účinku. Krásne vyšla na temeno a poklad bol jej.

                    -------------------------------------

     Fil. 3,14: "Jedno robím, zabúdam na to, čo je za mnou a snažím sa za tým, čo je predo mnou, cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Krista Ježiši."

     Luk. 17,32: "Pamätajte na Lótovu ženu."

                   ---------------------------------------

                                   6.

     Šťastnými byť v živote? Treba mať hluché uši naproti všetkému tomu, čo by nás odrádzalo od cesty spravodlivosti, ktorá vedie k Bohu, darcovi darov dokonalých.

                    ---------------------------------------

     Jeden farár prišiel domov z kostola celkom znechutený, nešťastný a zarmútený. "Čo ti je?" opýtala sa ho ustarostene jeho životná družka. "Ja sa zrieknem farárstva - odvetil on - Nebudem viacej kázať." Jeho manželka zdesená sa ďalej spytuje: "Čo sa stalo? Prečo si taký zúfalý?" Dobrý človek si dlho vzdychol a vyžaloval sa: "Tak sa mi vidí, že ľudia v kostole sú úplne ľahostajní. Počujú moje náležito pripravené  a oduševnene prednesené kázne, nikto si ich nevšíma, nikto tie pravdy neplní. Nebadám, že by mali radi Ježiša a Boha sa báli. To už nevydržím..." "Ty by si všakže to chcel, aby každý bol zbožný, dobrý, spravodlivý?" "Áno." "Tak potom - pokračovala farárka - len potom by si mal dôvod k tomu, aby si sa zriekol farárstva lebo by si nebol potrebný, ale pokiaľ sú ľudia len ľudia, hriešni, vzdialení od Boha, studení, musíš pokračovať v práci. Tvoje kázanie a vyučovanie je potrebné. A nezabúdaj, že ty len rozsievaš, vzrast Boh dáva."

                     ---------------------------------------

     Príde na faru cirkevník a hlási, že vystúpi z cirkvi. A  vysvetli príčinu. "Včera som sa pohádal so susedom, tak ma nahneval, že som mu špatne vynadal a málo chýbalo, že som sa nezrazil. Tak cítim, že keď neviem seba samého opanovať, nie som hodný byť údom cirkví." Farár sa spytuje: "A čo vás vlastne zdržalo od vraždenia?" "Nuž práve to, že som kresťanom, že som sa naučil Božie prikázania, viem, že som

                                   7.

kresťanom, že som sa naučil Božie prikázania, viem, že sa tak nemá jednať." "Nie je to nádherné!?" Členstvo v cirkvi, kresťanstvo vaše vás zachránilo pred pádom, tak predsa len máte z neho úžitok a ešte chcete z cirkvi vystúpiť?" A milý človek pochopil zdôvodnenie  a nevystúpil z cirkvi.

                  --------------------------------------------

     Róbert Browning, anglický básnik napísal báseň o tom, ako prijímal chvály a potlesky Verdi pri predstavení najslabšej svojej opery vo Florencii. Obecenstvo tlieskalo, robilo ovácie, ruže mu hádzali a Verdi všetko toto prijímal, hoci vedel, že si nezaslúži toľkú chválu. Veľká bola jeho radosť, ale len dovtedy, kým nezazrel Rossiniho. Rossini netlieskal, len meravo hľadel na javisko, akoby to bol chcel povedať: Ó, Verdi, Verdi!

     Niekedy aj s nami to tak býva. Tešíme sa z toho, keď nás chvália, keď sa nám dostane uznania, vyznačenia, ba dokonca často ani nečakáme kým nás iní pochvália, sami sa pochválime, aké máme my zásluhy. Zmizne avšak ihneď naša radosť a odíde nám chuť od toho, aby sme sa chválili, keď sa zjaví v blízkosti niekto, kto nás dobre pozná, kto sme, čo sme.

                     ------------------------------------------

     Pheidias kresal z mramoru nádhernú sochu, ktorá mala byť postavená na vysokom stĺpe v Parthenone. Socha bola už hotová, ale Pheidias ešte vždy našiel na nej čo uhladzovať. Nejaký divák poznamenal, že je zbytočné tak dôkladne vypracúvať sochu, veď v tej výške nikto nezbadá chybu. "Tak je, - odvetil Pheidias, - ľudské oko nezbadá chybu, ale oči bohyne Athény áno."  

                       -----------------------------------

                                       8.   

     Kol. 3, 23: "Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi a nie ako ľuďom."

                       -----------------------------------

     Pracovali okolo kameňov. Opýtal sa robotníkov okoloidúci, čo robia. Jeden odvetil, že zarába. Druhý povedal, že kamene kreše. Tretí dal takúto odpoveď: Staviame katedrálu.

                     -------------------------------------

     Spurgeon rozprával o sebe, že raz veľmi ustatý a v nálade stiesnenej kráčal domov. Trápil sa nad rôznymi starosťami a ťažkosťami, aké naň dopadali, ale čoskoro sa potešili, keď mu na um prišla biblická povinnosť  II. Kor. 12, 9: "Dosť máš na mojej milosti." Hovoril: Ako keď do tmy zasvietime, tak sa vyjasnilo v mojej duši. Vedel som, že ma to Pán potešil. A v tomto uspokojení a pri takomto Božom svetle pripadala mi tá ťažkomyseľnosť celkom absurdnou. Moje obavy boli úplne zbytočné a neopodstatnené. Zdalo sa mi, že tak nesprávne som jednal - a v tom som sa šťastne usmial - ako by bola tá myšička bedákala, že nemá čo jesť, ktorá sem i tam pobehovala po veľkých skladištiach egyptských, kde uskladňovala obilie za 7 úrodných rokov... Jozef by jej bol povedal: Nezúfaj si, myšička, tieto skladištia ti postačia!

     Spurgereon k tejto rozprave doložil takéto napomenutie: Bratia, buďte veľkí vo viere. Ku tomu, aby sa vaše duše dostali so neba, stačí malá viera, ale veľká viera nebesia pritiahne k vašim dušiam.

                    ----------------------------------------

                                 9.

     Ev. Marka 9, 23: "Veriacemu je všetko možné!"

                     -----------------------------------------

     Dievčatko chodilo už do školy. Matka ho vždy so strachom vystrájala do školy a aj odprevádzala z obavy, ak by sa mu v dôsledku mestského ruchu nejaké nešťastie prihodilo. Raz dievčatko toto povedalo svojej matke: "Mamička, ty sa vždy modlievaš za mňa, aby ma Pán Boh ochraňoval a nikdy mu nedáš príležitosť k tomu, lebo ty ma sama doprevádzaš a ochraňuješ."

                   --------------------------------------------

     Pri ceste sedí žobrák a prosí i prijíma almužny. Ide okolo dobrý a šľachetný človek, zmiluje sa nad bedárom otvorí svoju peňaženku, kde má sedem dukátov, šesť z nich udelí žobrákovi. A potom ide ďalej. - Žobrák mohol byť naozaj šťastný a spokojný, že taký veľký milodar dostal, ale on sa ulakomil aj na ten siedmy peniaz. Rýchle vstal, poponáhľal sa za dobrým človekom, zákerného zrazil a vzal mu aj ten siedmy dukát. Ach, či bol surový, nevďačný a podlý! Vynášame nad ním výrok. Trápi nás takáto nesprávnosť a spytujeme sa, či by to bolo možné, aby sa človek takejto podlosti dopustil? Takými nevďačníkmi a lakomcami sú všetci tí, ktorí sa neuspokoja so šiestimi dňami v týždni. Boha okrádajú aj o siedmi deň a znesväcujú ho prácou, výletmi, športom, zábavami atď.                                                                                 Božie prikázanie takto zneje: "Pamätaj na deň sobotní, abys jej světil. Šesť dní pracovati budeš a delati všeliké dílo své, ale dne sedmého odpočívati jest Hospodina Boha tvého..... 

                                  .....

                                 10.

požehnal Hospodin dne sobotního a posvětil ho...! II. Mojžiš. 20, 8-11.    

                        --------------------------------------

     V istej americkej cirkvi zistili príčiny, pre ktoré ľudia neradi chodia do kostola. Z odpovedi sa dozvedeli,                  že 23%  chce mať nedeľu pre seba a rodinu,

    21%  vyhovára sa na to, že v kostoloch ľudia nie sú prívetiví              a úprimní,

   19%  sa nepáči  to, že v kostoloch peniaze pýtajú,

   15%  sa žaluje na kázne, lebo sú nie zaujímavé,

     9%  má obzvláštne individuálne dôvody,

     5%  tvrdí, že nedostáva duchovnú oporu,

     4%  postráda obzvláštne pozvanie,

     4%  sa vyhovára na farára, že vždy to káže, aby ľudia boli             dobrí.

                     --------------------------------------------

     Vystavený bol v obrazárni medzi inými aj obraz, na ktorom je namaľovaný diabol, ako sa hrá v šachy s mladíkom. Práve dáva mladíkovi šach-mat. Na tvári diabol víťazstva. Mladík sa cíti v hrozných úzkostiach, v nebezpečenstve, tvár jeho prezradzuje beznádejnosť a zúfalstvo ako keby nebolo pre neho už nijakého východiska. Navštívil obrazáreň aj nejaký šachista, prirodzene utkveli mu oči na spomenutom obraze. Všíma si postavy, vžíva sa do položenia nešťastného mladíka, potom si sadne pod obraz, vezme papier, obkreslí si položenie figúriek na šachovnici a začne rozmýšľať. Po krátkej chvíľke hlasne zvolá: "Maliar sa 

                                       ........

                                           11.        

zmýlil! To je šach nie mat! Nájde východisko a záchranu.

    Diabol večný nepriateľ duší našich stále a tak podlý útočí na nás, že sa nám neraz zdá, že už nepozostáva nám iné, len jeho vôľu plniť, zhrešiť, padnúť. Tak sa cítime ako od hada zhypnotizovaná žaba, ktorá mu priamo do roztvoreného pysku padne. Nemuseli by sme v nijakom pokušení padnúť, lebo Ježiš zvíťazil nad diablom a vykúpil nás z moci diabolskej. To nie je len číra katechizmová náuka, je pravdivou skutočnosťou, o ktorej môžu vydať svedectvo všetci veriaci kresťania. Opýtali sa mladíka, ktorý sa práve k Bohu               obrátil, či sa nebojí tých pokušení, ktoré ešte mocnejšie budú naň prichádzať. On takto odvetil: "Keď sa ja aj trasiem, ale skala podo mnou sa netrasie. " Myslel na Krista, v ktorého uveril. Diabol pred pádom bagatelizuje hriech, aby k nemu      osmelil a po páde ho zasa zveličuje, aby človeka vohnal          do zúfalstva.

     "Buďte striezliví, bdejte! Váš protivník diabol, obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral, zoprite sa mu verní vo viere." I. Petra 5, 8.

                      ---------------------------------------

     Cirkevník prišiel k svojmu farárovi a takto sa požaloval: "Bol som po včerajších službách Božích naplnený zvláštnou duchovnou radosťou a dnes je tá radosť preč. Čo si teraz mám myslieť?“ „Som tomu rád!“  odvetil farár. Cirkevník zostal zarazený po takej poznámke.  „Včera“ pokračoval farár „dal  vám Boh mimoriadnu radosť okusovať a keď videl, že vy na týchto svojich citoch si zakladáte miesto toho, aby ste spoľahli na Krista, vzal vám tú radosť, aby vás odkázal na Krista. Radosť ste stratili, ale nestratili ste Krista. Iste ste už cestovali cez tunel. Preto, že tam bola tma, veľmi ste sa zarmútili? Sotva. O chvíľku ste mali zasa svetlo.“ „Ďakujem, už začínam rozumieť,“ hovoril cirkevník. „Zdalo sa mi, ako by tola tma v mojej duši po strate radostného rozcítenia. Radosť sa vráti, keď mám Krista“.

                                           - - -

         Zjav. 2,4.,5 :“ Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. Spamätajže sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a čiň prvotné skutky.“

      Prvá láska blaží. Tvár veriaceho človeka, pretože prišiel do styku s Ježišom, žiari od veľkého šťastia.

     Prvá láska vyvoláva cit vďačnosti u veriaceho človeka. Vidieť to na príklade hriešnej ženy. Luk. 7, 37-50.

      Prvá láska sa prejavuje v nesmiernej ochotnosti. Omilostený hriešnik chce pomôcť aj iným. Hľadá spôsoby, možnosti, ako by mohol byť osožným a požehnaným pre každého.

      Prvá láska je schopná i najväčších obetí. Jána 12,1-8. Kto prijal Božiu milosť v Kristu Ježišovi, berie vďačne aj kríž na seba, nesie ho za Kristom, nie je mu ťažkým, rozkošou mu je.

      Prvá láska zjavuje sa pri kresťanovi i v tom, že rád hovorí o svojom Spasiteľovi. Nehanbí sa za svojho Pána. Hocikto môže povedať : „Urobím, čo môžem!“, ale ten, kto verí v Krista urobí i to, čo by inak nemohol, odváži sa vykonať nemožné veci.

                                              11.

       Istý veľký americký kazateľ túto radu dával svojim poslucháčom : „Nemodlite sa za ľahké úkony, modlite sa za to, aby ste mohli byť silní, nemodlite sa za úkony nezodpovedné vašim silám, ale modlite sa za silu potrebnú k vašim úlohám.“

      Dovtedy sa ani nepresvedčíme o nesmiernych prameňoch Božej sily a pomoci, kým neskúsime nemožnosti.

-  -  -

      Apoštol Pavel píše Filipským 4,13 : „Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.“ Aj vo väzení pokračoval  vo svojom apoštolskom diele. Žalár mu neprekážal v šírení kráľovstva Božieho, bol mu kazateľnicou. Počúvali ho strážnici, vojaci, listy jeho v žalári písané šli do zborov, ešte aj dnes utvrdzujú vo viere. Apoštol Pavel mal veľké ambície, chcel celý Rím, celé cisárstvo získať pre Krista. Vedel v Kristu i trpieť, vedel pre Krista aj mrieť.

-  -  -

      Rozdiel medzi človekom, ktorý je len pod vplyvom sveta a medzi človekom, ktorý v Kristu žije, je taký, ako medzi plachetnicou a parníkom. Plachetnica je hnaná vetrom, niekedy aj opačným smerom a keď niet vetra, musí nečinne čakať. Inak je s parníkom, nezávisí od vonkajších okolnosti, bez ohľadu na to, či je vietor, či je jasno, či je rozvlnené  more, prekonáva prekážky a ide k cieľu. V kresťanovi Ježiš je silou dopredu, hore k Bohu. Kresťan má vznešený cieľ pred sebou a niet takej pozemskej sily, ktorá by ho mohla zadržať.

                                             12.

      Kresťanské príbytky sú obyčajne ozdobené obrazmi Pána Ježiša Krista alebo Luthera, tiež krížom a biblickými výpoveďami. Tieto obrazy a výpovede nielen preto sú na stenách povešané, aby ich zdobili alebo slúžili na dôkaz, že v dome kresťania, evanjelici bývajú, ale majú svoj zvláštny výchovný, duchovný a náboženský význam, lebo pripomínajú členom domácnosti dielo vykúpenia, Božiu lásku, Božie pravdy, požiadavky a výstrahy.

      V istej domácnosti na čelnom mieste visel biblický nadpis: „Jáť pak a dum muj sloužiti budeme Hospodinu.“ Otec, hlava domácnosti sa snažil naozaj a statočne slúžiť Hospodinu. V bázni Božej cvičil aj svoju rodinu. Všetci v dome báli sa Boha a žili ctnostne, iba najstarší syn Juraj nemal zaľúbenie v pobožnosti, srdce jeho túžilo za svetom. Otec ho napomínal, prosil i trestal, ale márne. Potom sa modlieval zaň. A stalo sa raz, že otec sa zahľadel na spomenutý nadpis a v tom  napadla ho šťastná myšlienka. Táto. Privolal syna a povedal mu: „Syn môj, nechcem byť už dlhšie lhárom pred Bohom a pred ľuďmi. Čo muž Boží Jozue vyznával, vyznávam aj ja. Chcem slúžiť Hospodinu celým mojim domom. Ty patríš tiež k môjmu domu. Keď budeš i ty slúžiť Hospodinu ako sa patrí, tak je všetko v poriadku. Ak nie, budem nútený doplniť výpoveď slovami : „Okrem Juraja“, aby potom nadpis takto znel : „Jáť pak a dum muj okrem Juraja sloužiti budeme Hospodinu.“ Vážne, výstražné slová otcove mladíka dojali, nepovedal nič, len sa zahanbene utiahol, vstúpil do seba, oľutoval svoju neposlušnosť a od toho dňa začal aj on slúžiť Hospodinu.

      Mnohí vynikajúci mužovia vyznali, že n vývin ich charakteru a vôbec na ich život rozhodujúci vplyv mala domáca pobožnosť v rodičovskom dome a stála rozpomienka na prosby, prímluvy matkine.

13.

       Vyrástol chlapec bez toho, aby sa bol niečomu naučil. Školu vymeškával, lebo pásaval dobytok.  Iba raz bol na náboženskom vyučovaní a vtedy si zapamätal túto biblickú výpoveď : „Verná je to reč a hodná, aby ju všetci prijali, že Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov.“ /I.Tim.l,l5/ Ako mládenec darebáčil, dával sa na zbojstvá, stal sa neskoršie členom lupičskej bandy. Avšak dlho neprevádzal toto remeslo, lebo sa dostal do rúk spravodlivosti. Odsúdili ho na smrť. Keď sa dozvedel o výroku, hrozná úzkosť ho opanovala, ani nie nad tým sa trápil, že tak mladý musí zomrieť, ale že istotne pôjde do pekelného zatratenia. Bolo mu k zúfaniu. Prihodilo sa, že práve rozmýšľal nad svojim biednym položením, keď počul kroky na chodbe, ktoré zastali pred jeho celou. Strážnik komusi hovoril, že v tej cele je zatvorený mladý hriešnik, ktorý pre zločiny bude popravený. Väzňovi pri počutí slova hriešnik prišla na pamäť už spomínaná výpoveď z Biblie, ktorú sa bol ako chlapec naučil. Pomyslel si, keď som hriešnik, tak teda Ježiš aj kvôli mne prišiel na svet, aj mňa chce spasiť. Čím viac rozmýšľal, tým väčšmi sa utišovalo jeho zarmútené a strápené srdce. Chcel  viac vedieť o Ježišovi, požiadal strážnika, aby mu priviedol duchovného. Ten prišiel a zvestoval mu Krista, ktorý umrel za hriešnikov. Mladý muž úprimne oľutoval svoje hriechy, uveril v Krista a potom už bez strachu myslel na popravu, nebál sa viacej smrti. Len tú prosbu mal k duchovnému,  keď ho bude viesť pod šibenicu, aby mu ešte raz pripomenul tú vzácnu biblickú výpoveď. Bol pripravený na smrť, ale k poprave nedošlo. Kráľ sa dozvedel o tomto pokání a vzhľadom na to, že mladík naozaj bez primeranej výchovy vyrástol, omilostil ho. Mladík potom bohabojne žil a statočne sa živil.

                                                14.

      Vysťahoval sa človek do ďalekého cudzieho sveta kvôli zárobku. Poslúžilo mu šťastie a začal posielať domov najprv svojim dietkam všelijaké darčeky, hračky, šatstvo, potom posielal svojej manželke stále väčšie a väčšie obnosy peňazí. Tak to trvalo mesiace, roky. Ale potom napísala mu manželka list, v ktorom mu napísala, že im veľké potešenie spôsobil tými darčekmi a že sú radi aj peniazom, ale najšťastnejší by boli vtedy, keby sa vrátil on sám. Za ním túžia, jeho čakajú.

      To je, čo Boh od nás očakáva. My dávame Bohu trochu zo svojho času, trochu zo svojich príjmov, trochu zo svojich síl, trochu zo svojho srdca, ale zabúdame na to, že Boh nás chce celých, aby sme Jemu zasvätili celý svoj život. Jemu náležali so všetkým, čo sme a čo máme.

-  - -

      Biskup Thucker, chýrny misionár v Ugande, bol pôvodne znamenitým akademickým maliarom. Mal pripravené viaceré obrazy na výstavu a práve dokončil krásny obraz, ktorý mal titul „Bez domova“, keď ho napadla zvláštna myšlienka. Na obraze totiž namaľoval opustenú ženu, na rukách drží dieťatko a kráča v snehu a dvere všade zatvorené pred ňou. Myšlienka, ktorá mu napadla a znepokojila ho, bola :“Prečo ja maľujem takých nešťastníkov? Prečo im nepomôžem?“ Nechal umeleckú dráhu, začal teológiu študovať a zasvätil svoje srdce a svoj život Bohu. Najprv v Anglicku a potom v Ugandena misijnom poli pracoval k sláve Božej a na záchranu spolublíž- nych.

                                            15.

      Vybrali sa dve ženy do hôr k starému múdremu pustovníkovi, aby sa ho spýtali, ako sa stať pobožnými. Jedna sa priznala k veľkému hriechu. Múdry starec jej vysvetlil, že Boh jej len vtedy odpustí vinu, ak ju ona oľutuje. Druhá žena sa za- miešala do reči a povedala, že vlastne ani nemala by čo oľutovať, keď sa na nijaký zvláštny hriech nepamätá. A múdry starec na to najprv tej žene, ktorá si bola vedomá svojho hriechu, prikázal, aby išla do doliny a priniesla hodne veľkú skalu. Žena poslúchla, išla a o chvíľu už niesla naozaj veľkú skalu, ledva ju vládala. Mudrc potom i tej druhej povedal, aby išla do doliny a nazbierala za fiertušku malých skál. Aj tá vykonala rozkaz. Starec teraz už obom ženám prikázal, aby zaniesli skalu a skalky na tie isté miesta, kde ich našli. Tej žene, ktorá priniesla veľkú skalu, ľahko a chytro sa podarilo nájsť miesto, kde skalu našla. Keď sa vrátila, požalovala sa starcovi, že nemôže úlohu splniť. Starec ju poučil, že tak je to aj s hriechom. Kto spácha veľký hriech, má ho vždy pred očami, nevie naň zabudnúť, preto je aj ľahšie z neho pokánie činiť, ako z mnohých drobných previnení, ktoré si človek ani nevšíma, nepovažuje za také hriechy, z ktorých by bolo treba tiež pokánie činiť.

      Žalm 51,5: „Nebo ja znám přestoupení svá, a hřích muj přede mnou  jest ustavične.“

-  - -

      K Pánu Ježišovi priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve a takú podľa zákona bola treba ukameňovať. Ježiš nevyzdvihol zákon, ale povedal žalobcom, že nech ju spomedzi nich ten zahodí kameňom prvý, kto je bez viny. Žalobcovia sa po jednom všetci vzdialili.

-  - -

      Najrýchlejšie a najistejšie tak objavíme a spoznáme svoju hriešnosť, keď sa priblížime k Bohu.

                                                16.

      V Španielsku sa stalo v dávnych časoch, že nejaký rytier prehral svoje peniaze a v zlosti nad tým, že nemal šťastie, obliekol si pancier, vzal kopiju, štít a meč, sadol na koňa a vycválal na námestie, kde veľkým hlasom kričal, ak ja na svete Boh, nech pošle svojho zástupcu dokonale ozbrojeného, dá sa s ním do boja a ukáže tým, keď ho premôže, že nieto Boha. Počul tieto rúhavé slová jeden tkáč, vzdychol si a povedal :“Ja so zbraňou neviem narábať, ale keby som bol Bohom, spustil by som z neba oheň, aby rúhača na popol spálil.“ Počul to aj krajčír, čo rytier vykrikoval, pomyslel si : „Keby som bol Bohom, zahnal by som naňho divú zver z hôr, nech ho na kusy roztrhajú.“ A jedna vdova zdesená pri takom rúhaní, poznamenala, keby bola Bohom, rozkázala by zemi, aby sa roztvorila pod ním a pohltila ho. Jeden tak, druhý inak hovoril, ale všetci ľudia boli v tom jednotní, že sa na rytierovi pohoršovali, že ho pre rúhavé reči odsudzovali. A kým oni vymýšľali spôsoby, ako by mohol Boh tohto hriešnika potrestať, Boh ho už krotil. Na veľkého a smelého rytiera poslal Boh dvoch malých bojovníkov, aby ho z chvastúnstva dokonale vyliečili. Boli to osy, ktoré mu vošli pod pancier a milého hrdinu začali štípať na krku, prsiach, po tvári, pri očiach, na ústach. Darmo sa oháňal rukami, nemohol sa vyzliecť z panciera, zvíjal sa v bolestiach, spadol z koňa a váľal sa v prachu kričiac o pomoc. Hrozne trpel, kým nepribehli ľudia a zmilovali sa nad ním. Odišla mu chuť navždy od podobného rúhania sa.

      Aj v dnešných časoch je dosť ľudí, ktorí z toho, že sa im nedarí, vinia Boha a zle zahrešia tým svätým menom Božím. No, neostane bez potrestania ten človek, ktorý Božie meno berie nadarmo.

                                              17.

      Z dávnejších čias je táto americká udalosť. Nejaký boháč menom Gould cestoval vlakom a v jednom menšom mestečku vlak z technických príčin musel dlhšie stáť. Gould so svojim priateľom vystúpil z vlaku, že si obzrie mesto. Prišli na námestie, kde počujú licitačný krik... „500 dolárov prvýkrát... druhýkrát... kto dá viac? “Dopytuje sa ten, čo predáva na licitácii. Vysvetlili im, že „pobožní zbankrotovali“. Vystavili si chrám, peniaze sa im minuli a drevokupec predáva teraz za dlžobu celú budovu. Gould sa dal do reči s drevokupcom, vyplatil mu celú 700 dolárovú dlžobu, vyžiadal si od neho poistenku, zastavil licitáciu a odchádzal. V tom pristúpi k nemu starší muž a opytuje sa ho, čo mieni urobiť s tou budovou, keď ju kúpil. On že je kostolníkom a cirkevníci spolu s farárom sú v kostole a na kolenách sa modlia k Bohu, aby ich vyslobodil z tejto ťažkej situácie. Gould nerozmýšľal dlho, poistenku odovzdal kostolníkovi a potom sa vrátil na stanicu. Kostolník sa poponáhľal do chrámu, teraz už zbaveného dlžoby a zhromaždeniu rozpovedal, ako im poslal Boh dobrodincovi. Chrámové zhromaždenie prejavilo svoju radosť s nadšeným chválospevom a dobrorečeniami. Vyšli potom všetci z chrámu, aby poďakovali dobrodincovi, ale ten už vlakom odcestoval. Podarilo sa im zistiť jeho meno a adresu. Gould rozprával, že nemal väčšiu radosť v živote, ako keď dostal list od cirkvi. Ďakoval mu, každý cirkevník sa podpísal. Väčšiu vraj mal radosť z tejto vrúcej vďaky, ako keby bol ďalších milión dolárov zarobil.

                                             18.

      Asselt bol misionárom na ostrove Sumatra v rokoch 1856-76.  Rajnská misijná spoločnosť ho vyslala. Pred ním tam boli dvaja americkí misionári, ale tých zjedli divosi. Asselt sa vybral na toto príšerné miesto s manželkou, so synom a dvoma sluhami. Prirodzene opanoval ich neraz veľký strach, ale v modlení našli dostatočné posilnenie. Pominul už dosť dlhý čas a samému misionárovi to bolo divné, že im domorodci dali pokoj, že sa im nijako neprotivili. Túto skutočnosť vysvetlil jeden človek, ktorý prišiel k misionárovi a požiadal ho, aby mu ukázal tých ozbrojencov,  ktorí v noci strážia dom. Asselt nevedel o nijakých strážcoch. Domorodý mu neveril, preskúmal celý dom, okolie domu a keď sa ukázalo, že jeho námaha je bezvýsledná, rozpovedal ako pochodili už niekoľkokrát. Chceli misionára a jeho rodinu zabiť, ako to urobili aj s predošlými misionármi, ale nemohli previesť svoj úmysel, lebo dom bol ohradený dvoma radmi takých strážnikov, ktorých zbrane po tme sa len tak ligotali. Nuž neodvážil sa žiaden z nich ani len priblížiť k domu. Potom sa na to podujal najväčší zločinec z celej osady, ale nepochodil ani ten, vrátil sa bez výsledku, triasol sa na celom tele, zuby mu drkotali od strachu, naľakal sa tých strážcov, akých nikdy predtým nevidel.

     Misionár Asselt chápal, čo sa stalo. Boh zopakoval svoj div v II.Kráľ. 6,l7 opísaný.  Prorok Elizeus bol predivne anjelmi chránený. Asselt vrúcne ďakoval Bohu za ochranu a potom začal domorodým kázať o Bohu, ako je v Biblii zjavený a o Kristovi, ktorý je cestou k Bohu Otcovi. Domorodí s úctou počúvali slovo Božie, prijali ho a tak vznikla i na ostrove Sumatra cirkev kresťanská.

     Divy sa dejú aj v dnešnej dobe. Boh neraz naozaj zázračne pomáha, vytrhúva z nebezpečia svoje dietky. Každý, kto sa úplne oddáva Bohu a zasvätí Mu svoj život, čoskoro skúsi, aký mu je Boh blízky a že Božia pomoc a ochrana je len na dosah ruky. Žalm 34, 8.

                                            19.

     Istá cirkevná organizácia požiadala umelca, aby namaľoval obraz hynúcej cirkvi. Príslušní objednávatelia, ktorí si mysleli, že maliar nakreslí nejakú starú, ošarpanú chrámovú budovu, súci na zbúranie, o opravu ktorej nemá sa kto postarať a boli veľmi prekvapení, keď celkom opačne na plátne uvideli namaľovaný krásny, mohutný chrám. Kde tu znak choroby, hynutia? Dvere sú roztvorené, vidieť aj dovnútra, vychádza húf ľudí a  dáva svoje obete do chrámovej, skvostnou drevorezbou ozdobenej pokladničky, postavenej doprostred vchodu. Pri vchode na múre je pribitá malá buksa, pavučinou obotkaná. Nad ňou nápis : Pre misiu. Vtipný postreh!

     O cirkvi vtedy možno povedať, že je hynúcou, keď nepamätá na potreby misie, keď nemá porozumenie pre tých, ktorí ešte bez Krista žijú, v hroznej tme blúdia. Živá cirkev je misijne rozhorlená z lásky k Bohu, lebo chce, aby čím viac ľudí dávalo česť a slávu Bohu  a z lásky k blížnym, lebo chce, aby boli ľudia šťastní a opravdivé šťastie len v Kristu Ježiši možno nájsť.

-  - -

     Misijný lekár vyliečil Číňana z ťažkej očnej choroby. O niekoľko týždňov neskôr tento Číňan sa vrátil, ale nie sám, priviedol so sebou 48 slepcov. Držali sa dlhého povrazu a tak kráčali za ním, niektorí putovali i 200 km. Lekár všetkým pomohol, odstránil im z očí beľmo. Prvý dôveroval lekárovi, nesklamal sa. Keď mu pomohol, nezatajil svoje šťastie, doprial ho aj iným. To bola misia! Ak sme aj my okúsili uzdravujúcu, odpúšťajúcu, zachraňujúcu moc Kristovu, svedčime o nej pred inými ľuďmi. Čo sme doteraz vykonali v záujme tých, ktorým pre hriechy hrozí časná bieda a skaza?

                                                     20.

     Prišiel k misionárovi kresťan z Kórei a povedal : „Naučil som sa niekoľko veršov z Biblie naspamäť a prišiel som Vám ich povedať.“ A bez chyby predniesol celú reč  Ježišovu na hore. Misionár cítil, že nejaký praktický pokyn by mohol byť pripomenutý a preto povedal : „Máte znamenitú pamäť, že viete takú dlhú stať zopakovať bez chyby. Ale ak vy sa len naspamäť naučíte tie verše, ešte ste s tým ničoho zvláštneho nevykonali. To treba aj praktizovať! V živote plniť!

     Kresťan z Kórei sa milo usmial a odvetil: „Veď práve tým spôsobom som sa ich naučil!“ Nejako prekvapený misionár sa spýtal, ako tomu rozumie? A on vysvetlil : „Ja som len jedno- duchý roľník a keď som sa chcel naučiť naspamäť tie verše, nechceli mi zostať v pamäti. Tak som toto urobil. Naučil som sa len jeden verš a potom som išiel medzi ľudí a začal som praktizovať to, čo bolo v ňom napísané. Potom som tak urobil i s druhým i s tretím veršom, až kým celé kapitoly nezostali mi v duši zapísané. A táto skúsenosť sa mi tak páči, že som rozhodnutý týmto spôsobom naučiť sa naspamäť celé Evanjelium sv. Matúša.

-  - -

I.                 Jánov 5,3: „V tom je láska k Bohu, aby sme zachovávali Jeho prikázania, a Jeho prikázania nie sú ťažké.“

-  - -

     Keď len po tú mieru poslúchame Boha, pokiaľ sa to hodí nám, pozbavíme seba tých radostí, ktoré Boh má v zásobe pre nás. Keď ale oddáme sa Bohu, celé množstvo radostných prekvapení nás stretne po ceste životom.

                                               21.

     Vysokopostavený úradník dostal nového tajomníka. Keď tento mnohosľubný, obľúbený mladík prvýkrát bral účasť na bankete u svojho šéfa, prišiel do pokušenia. Na bankete totiž ponúkali rôzne likéry, vína a on bol abstinentom. Nie preto upadol do pokušenia, že sa mu naskytla príležitosť k pitiu, ale, že sa obával, že nebude piť a v tejto vyššej spoločnosti ho budú pokladať za nezdvorilého a nespôsobného. Pokušenie premohol a prevrátil svoj prázdny pohár. Jeho šéf to hneď zbadal a spýtal sa na príčinu. Mladík odvetil, že je abstinentom nielen z presvedčenia, ale nepije ani preto, lebo to sľúbil svojej matke. A miesto posmievania stala sa iná  vec, veľká vec. Šéf mu dal za pravdu, schvaľoval jeho stanovisko, povzbudil ho, aby len verne zachovával sľub matke daný. Potom celej spoločnosti prehlásil, že z úcty k tej matke, ktorá taký pevný charakter vypestovala v jeho tajomníkovi, v ten večer sa nebude viacej víno podávať.

-  - -

     Istý vzdelaný muž označil desať príčin, pre ktoré nepije alkohol :

1.   Alkohol má zlú chuť, keď ho pijú, obyčajne sa mraštia, zvlášť, keď je tuhý.

2.   Alkohol má zlý zápach, veď je pálený zo zhnitého materiálu.

3.   Chcem si zachovať svoj zárobok, mnohí schudobneli, že pili alkohol.

4.   Alkohol podrýva zdravie a ja si chcem podržať silu a sviežosť.

5.   Chcem si zachovať sebaúctu.

6.   Tiež úctu od iných.

7.   Prajem si mať čistú myseľ.

8.   Aj pevnú vôľu. Pijani ťažšie odolávajú pokušeniam a nevedia kontrolovať svoje city.

9.   Túžim za tým, aby som mal vždy teplé, milujúce srdce a alkohol usmrcuje v srdci lásku.

10.         Nepijem alkohol, lebo chcem prísť do neba. V Biblii je napísané /I.Kor. 6,10/ „opilci ... nebudú dedičmi kráľovstva Božieho.

                                      22.

     Síce podľa 8. Božieho prikázania nemali by sme nikoho ohovárať, nemali by sme o našich spolublížnych zlé chýry rozširovať, ale často upadáme do tohto zlozvyku, že keď niekoho spomíname, obyčajne len preto to robíme, aby sme o ňom to zlé, čo vieme, alebo sme počuli, povedali. Takéhoto až remeselného ohovárača znamenite poučil raz vtipný farár. Pýtal sa ho : „Priateľu, či vy poznáte podobenstvo o boháčovi a Lazárovi?“ „Akoby nie!“ odvetí. „Nejako pripomínate mi tých psov.“ „Akých psov?“ „Nuž tých, ktorí prichádzali k Lazárovi pred bránou boháča a lízali mu rany. Mne sa zdá, že aj vy na ľuďoch len tie choré čiastky, choré vlastnosti vidíte a hľadáte, ako keby ste pre dobré ani zmyslu nemali.“

-  - -

     Odznel raz návrh, aby sa kázalo na tému : Ja viem niečo dobrého o tebe. Iste bola by to zaujímavá kázeň, ale môže každý skúsiť, či sa mu oplatí, keď sa tými slovami prihovorí k svojim príbuzným, priateľom, ba aj k nepriateľom. Ak tie slová úprimne myslí, rozhodne vyvolá nimi veľkú zmenu, radosť i šťastie.

-  - -

     Deva ležala už dlhšie chorá. Pri svojej snáď už desiatej návšteve lekár konštatuje, že vyzerá neobyčajne veselá a šťastná. „Azda ste mali dne hodne návštev, že vyzeráte veľmi potešená?“ spytuje sa lekár. „O, nie, nebol ma nikto navštíviť, ale mala som naozaj príjemný deň. Myslela som na všetkých svojich známych a rad radom pri každom som zisťovala jeho dobré vlastnosti. Ani by som sa nebola nazdala, že moji známi toľko krásnych a dobrých vlastností majú. Teraz si už každého jedného celkom inak predstavujem.“

23.

     Dvaja černosi v Južnej Afrike žili v smrteľnom nepriateľstve. V hroznej nenávisti toľko zla si vzájomne narobili, koľko len vymyslieť mohli. Raz jeden v hore stretol dcérku svojho nepriateľa, zlosť ho natoľko ovládala, že sa dopustil ukrutného zločinu. Schytil dievčatko a poobtínal jej prsty na rukách. Nemal potom odvahy zostať v osade, odsťahoval sa rýchlo do iného kraja. Roky sa míňali, tento ukrutník upadal vždy do väčšej biedy a nakoniec ako žobrák potuloval sa po svete. Raz celkom vysilený, zbiedený klesol pred jedným domom. Majiteľka domu vybehla, aby mu pomohla, ale keď zazrela a spoznala nešťastníka, ako keby jej dych bol zastal. Veď to bol otcov nepriateľ, jej nemilosrdný kat. Tu sa jej núka príležitosť na pomstu! Či sa pomstila? Pod zásteru si schovala ruky okýptené. Zbiedeného žobráka vľúdne oslovila, pozvala do domu, dala mu pokrm a nápoj, uložila ho na lôžko, starala sa oňho, ako keby jej vlastným otcom bol. Starý černoch bol šťastný, prišiel k sile a raz sa spytuje ženy, prečo drží vždy pod zásterou svoje ruky. Žena odvetila mu takto :“Či myslievaš dakedy na dcérku svojho niekdajšieho nepriateľa? Tým dievčaťom, ktorému ste ruky okýptili, bola som ja. Mohla som sa pomstiť, ale chodila som do misijnej školy, stala sa kresťankou a od Pán Ježiša Krista naučila som sa, že za zlé treba sa dobrým oplácať. „ Ukázala mu ruky. A kto by vedel opísať pocity žobráka?!?

-  - -

     Len veriaci kresťan vie to dokázať, aby sa za zlé dobrým oplácal, lebo on sám už okúsil odpúšťajúcu milosť Božiu. Kresťan je novým stvorením, dieťaťom Božím a preto s radosťou plní to veľké prikázanie Ježišovo: „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia.“

                            Ev. Matúša 5,44.

                                                  24.

     U proroka Izaiáša v 53. Kapitole medzi iným o Ježišovi aj toto bolo predpovedané :“Videli jsme jej, ale nebylo videti toho, proč bychom ho žádostiví byli.“ Ježiš nikoho nechcel uchvátiť, získať svojim zovňajškom, svojim zjavom, len ten, kto prišiel s Ním do blízkeho styku a nasledoval Ho, spoznal Jeho božstvo a slávu. Židia sa pohoršovali na ukrižovanom Ježišovi a pohania považovali za bláznovstvo históriu o vykupiteľskej smrti Ježišovej. Ap. Pavel osvietený Duchom Svätým inak zmýšľa, v liste I.Kor. l,l8 píše, že „slovo o kríži ... nám ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.“

     Istý chrám bol chýrny pre svoje okenné, sklené maľby. Keď si neznámy návštevník obzrel chrám či zvonku či zvnútra, nevidel na tých okenných maľbách nič zvláštne. Celkom iný dojem mal a bol uchvátený vznešenou krásou malieb, keď ho informátor zaviedol do chrámu ráno, na poludnie a odpoludnia a vždy ten oblok mu ukázal, ktorý bol presvietený slnečnými lúčmi. Zrána na východnej strane bola viditeľná sláva 12 r. Ježiša, na poludnie obdiv vzbudzoval Ježiš, ako po mori chodí a odpoludnia pokoroval a k pokániu núkal dojemný obraz Ježiša na Golgote.

     Božský pôvod, vznešenosť, krásu, dokonalosť a blažiacu moc kresťanského náboženstva nemôže ten spoznať, kto len zvonka pozerá na kresťanstvo, alebo kto je len podľa  mena údom cirkvi, kto len z učebníc pozná zásady kresťanstva, ale ešte nezašiel v duchu na Golgotu a nezložil ku krížu Kristovmu bremeno hriechov svojich a neosvietilo ho slnko veľkonočného rána. Inakšie svedectvo by mohol o kresťanstve vydať človek osvietený a posvätený Duchom Božím, zbožný a veriaci kresťan, nasledovník Krista Pána.

     Všeobecná je tá skúsenosť, že sme väčšmi zaujatí než by bolo potrebné a zdravé, nemáme času ani nie tak na telesný oddych, ako na utíšenie pred tvárou Božou kvôli osvieženiu a posilneniu svojej duše. Keď sa aj modlíme, obyčajne len my hovoríme a nedáme možnosť Bohu, aby sa aj on prihovoril nám. Prevrátime radu Eliho, danú Samuelovi. Miesto toho, aby sme zvolali:“Mluv, Hospodine, nebo slyší služebník tvoj“, tak si žiadame: „Čuj, Hospodine, lebo hovorí služobník tvoj“.

Je vždy dôležitejšie, aby sme sa my dozvedeli o Božej vôli, než to, aby sme my Boha informovali o svojich potrebách, žiadostiach a ťažkostiach.

-  - -

     Izaiáš 30, 15: „V utíšení se a v doufání bude sila vaše.“

-  - -

     Cestovatelia píšu, že pod ulicami niekdajšieho mesta Sichem tečú potoky. Cez deň, keď je hluk v meste na uliciach, nepočuť žblnkotanie vody. V noci ale krásne počuť podzemné zvuky pochovaných potokov. V hluku každodenného života nie je počuteľný hlas svedomia a nemožno zachytiť ani tichý príhovor Boží. Preto je dobré každý deň nájsť si miesto a čas, kedy a kde sa človek utíši a strávi chvíľky sám s Bohom. Na takých tichých chvíľkach nesmierne požehnanie spočíva. Vtedy nadobúda dieťa Božie silu k boju a víťazstvu, utvrdí sa vo viere, dostáva potešenie, učí sa žiť.

                                           26.

     Veľká loď plávala určeným smerom po mori.  Odrazu sa zjavili hrozivé mrákavy a došlo k strašnej búrke. Obrovské vlny sem i tam zmietali loďou, cestovatelia boli náramne zdesení. Len kapitán lode bol pokojný. Manželka, ktorá tento raz cestovala spolu s ním, mu aj vytýkala ten kľud, myslela si, že je to nejaká necitnosť, surovosť pri ňom. Každý bedákal a on si z toho nič nerobí. Kapitán na výčitku neodpovedal slovom, len vytiahol svoju šabľu a zlovestne ju zdvihol a pritom prísne pozrel do očí svojej ženy. Ona zbledla, naľakala sa, začala sa triasť, ale sa vzpamätala a ľúbezne sa usmiala na svojho muža. „Ako sa môžeš usmievať, keď ti hrozí nebezpečenstvo, že ťa rozsekám na kusy?“ spytoval sa kapitán. „Azda sa nebojíš? A ona odvetí : „Nebojím sa, lebo tá šabľa je v tvojich rukách a ty si mi mužom, ty ma miluješ!“ „Vidíš“, pokračoval kapitán, „aj ja som preto pokojný, preto sa nebojím, lebo viem, že môj otec nebeský je pánom i tejto búrky a on ma a nás veľmi miluje, väčšmi, ako ja teba, hoci ťa i ja mám veľmi rád.“

-  - -

Pán blízko! O nič nebuďte ustarostení. Fil. 4,6.

-  - -

     Strašný víchor zúril. Nielen konáre na stromoch polámal, ale vyvrátil i veľké stromy. Viniču, opretému o chrámový múr sa nič nestalo. Vinič je slabá rastlina, ale vládal odolať ohromným silám a útokom víchru preto, lebo sa opieral o múr. Tak je i s nami v búrkach života. Nie to je otázka, akí sme silní my, lež o čo sa opierame!

                                                 27.

     Neverec poslal známemu mladíkovi niekoľko ateistických letákov, brožúriek a radil mu, aby radšej tie čítaval, ako Bibliu. Mladík mu múdro odpovedal: “Ak máte niečo lepšieho ako je Kristova reč, ktorú na hore povedal, alebo úchvatnejšie-

Ho, ako je podobenstvo o márnotratnom synovi, o milosrdnom samaritánovi, alebo ak máte po ruke dokonalejší kódex, ako je zákon Boží, alebo niečo potešiteľnejšieho, ako je 23.žalm, alebo niečo takého, čo viac svetla vrhá do neznámej budúcnosti, ako Nová Zmluva a zjavuje Otca nebeského milosrdnejšieho a láskavejšieho, než je tam opísaný, prosím, pošlite mi.

-  - -

     Jeden pochybovač chválil sa svojou neverou a pritom poznamenal, že by on rád veriť, ale , že nemôže. Na to mu istý vážny kresťan toto radil: „Ak by ste sa naozaj a úprimne chceli k viere dopracovať, kľaknite si a proste Boha,  aby pre Ježiša Krista vzbudil vo vás vieru. Budete to chcieť urobiť?“ Pochybovač sľúbil a keď si kľakol, že, aby sa pomodlil, prišlo mu na um, že posledne pred 25 rokmi takto kľakol pri svojej matke. A keď v modlitbe vyslovil meno Ježiš, odrazu sa mu v duši obnovila podivná história o Ňom a tak naň zapôsobila, že zaplakal. So slzami odišla z jeho duše aj nevera.

-  - -

     Nejakému spisovateľovi napadlo táto otázka : Čím je človek, i ten najšťastnejší, bez viery? Sám dal aj odpoveď na otázku: Krásnym kvetom vo váze, bez koreňov, bez trvácnosti.

         Žalm 53,ľ: „Říka blázen v srdci svém: není Boha.“

-  - -

     Chýr o Šalamonovej múdrosti a sláve ďaleko zašiel. Kráľovná zo Sáby prišla sa sama presvedčiť, či je všetko tak pravdivé, ako sa hovorí. Skúšala jeho múdrosť. Poslala mu dve kytice krásnych kvetov. Jedna kytica bola z pravých, druhá z umelých kvetín. Chcela vedieť, či uhádne, v ktorej kytici sú pravé a v ktorej umelé kvety. Obe kytice boli navlas rovnaké. Kráľ Šalamún dlho nerozmýšľal, poradil si hneď. Dal rozkaz, aby mu priniesli zo záhrady niekoľko včiel. Včely priniesli a on ich pustil. Včely sadali na pravé kvety a umelé si ani nevšimli. Takto sa kráľ Šalamún dozvedel, ktorá kytica je zo živých kvetov a ktorá z umelých.

     Jestvuje úprimná, opravdivá zbožnosť a tiež falošná, pokrytecká. Pred ľuďmi môže sa človek pretvarovať, v lepšom svetle predstaviť, ale Boha oklamať nemožno. Je rozdiel medzi formou a podstatou, medzi kostlivcom a živým človekom. Ev.Mat.7,21:“Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane!“ vojde do Kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského.“

-  - -

     Cisárovná Helena išla do svätej zeme a stopovala tam kríž Kristov. Robili aj vykopávky, prekutali okolie Jeruzalema a našli niekoľko krížov. Ktorý z nich by mohol byť ten pravý? Zistili tak, že prikladali ku krížom mŕtvolu. Pri Kristovom kríži mŕtvola ožila. Takto je to v legende, ale pravdou je, že slovo o Ježišovom kríži má obživujúcu moc. Evanjelium je moc Božia na spasenie každému veriacemu. Rim.l,l6.

To kresťanstvo je pravé, ktoré prebúdza, oživuje.

                                                 29.

     Jeden statkár našiel v hore pri strmom skalnatom úbočí malé krahulča. Tam ležalo bezvládne, asi vypadlo z hniezda a skotúľalo sa sem. Čo robiť s ním, zaniesť do hniezda?

Ťažko sa k nemu dostať. A nechať ho tam, aby zahynulo? Ako tak rozmýšľa, prišlo mu na um, že kvočka práve takéto kuriatka vodí. Skúsi jej podhodiť toto krahuľča. A tak aj urobil. Zvláštne, že kvočka prijala krahulčiatko. Rástlo tak ono spolu s kurencami. A vyrástlo krásne ... a prechádzalo sa po dvore okolo kurína, ako druhé kurčatá.

     V jedno ráno statkár si obzerá hydinu a díva sa na krahulča a pritom ho napadne, že nie je správne držať medzi kurencami vtáka, ktorý je stvorený na to, aby slobodne lietal. Aj chytil krahulca a išiel s ním do poľa. Tam ho pustil. Krahulec pocítil, že má väčšiu slobodu. Rozprestrel svoje krídla a dvíhal sa do výšin, vždy vyššie a vyššie lietal, kým sa nestratil pred ľudským pohľadom. Krahulcovi svedčila takáto sloboda! Krahulca charakterizuje taký vzlet!

     I človeku bolo určené, aby žil dôstojným, čistým, svätým životom. Po páde avšak žije biedne, v hriechoch akoby väznený a spútaný. A nieto nijakej pomoci a možnosti k tomu, aby človek mohol šťastne, slávne v slobode žiť?

     „Ti, jenž očekávají na Hospodina, nabývají nové síly. Vznášejí se peřin jako orlice.“ Iz. 40,31.

      Ježiš nás vykúpil, vyslobodil. A dáva nám darov Ducha Svätého k tomu, aby sme sa stali dietkami Božími, aby sme neslúžili hriechu, ale žili víťazne, sväto, na slávu Božiu.

                                               30.

     Veľký Fridrich, pruský kráľ, povolal Zietena, svojho vojvodcu vo Veľký piatok na obed. Zieten  bol bohabojným, nábožným človekom a keďže sa práve na Veľký piatok strojil nielen na služby Božie, ale aj k Večeri Pánovej, neprijal pozvanie ku kráľovi. Ospravedlnil sa správne tak, že keď k Večeri Pánovej pristupuje, nemôže brať účasť na svetskej hostine. Keď najbližšie za tým zúčastnil sa na slávnostnej večeri u kráľa, kráľ posmešne sa opýtal v prítomnosti už rozveselených hostí:  ako mu chutila Veľkopiatková večera? Mal to byť žart a mnohí dvorania sa hlasne na ňom smiali, ale Zieten nebral žart na žart, lež tvrdo odvetil kráľovi: Vaša osvietenosť! Viete, že si  vážim, že som za vás a za vlasť už mnohokrát pozrel smrti do očí, ale ráčte na to pamätať, že nad nami je niekto väčší, ako vy alebo my, náš Spasiteľ, ktorý nás vykúpil svojou krvou. Nestrpím, aby Ho hocikto posmeškoval. Myslím, že som dosť povedal, ráčte Vaša osvietenosť toto na vedomie vziať. Ostalo ticho v dvorane. Hostia boli zdesení a kráľ dojatý. Čoskoro sa vzpamätal a podávajúc pravicu Zietenovi, povedal : „Uspokojte sa priateľu, podobnú vec viacej nevykonám.“

-  - -

     Ev. Mat. 10, 32-33: „Ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojim Otcom, ktorý je v nebesiach, ktorý by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojim Otcom, ktorý je v nebesiach.

    Kol. 4, 6: „Vaša reč nech je vždy milá, plná ducha, aby ste vedeli, ako máte každému odpovedať.“

                                                31.

     Moody v jednom dome zazrel krásneho kanárika, veľmi sa mu zapáčil a dopytoval sa naň. Domáci pán prisvedčil, že je vskutku pekný a rozprával, že vedel utešene spievať, ale odkedy držal klietku v obloku, kanárik zabudol spievať, lebo sa od vrabcov, ktoré na oblok priletúvali, naučil čvirikať.

     Moody tento prípad hneď aplikoval na kresťanov a povedal: „Aký priliehavý príklad! Koľkí z kresťanov vedeli od malička krásne chválospevy spievať Pánovi. Prišli však neskoršie do styku so svetom, s takými ľuďmi, ktorí mali svoje srdcia naladené len na ospevovanie sveta, ktorých  reči boli plytké a bohaprázdne, medzi nimi zabudli na spôsob reči, aký charakterizuje dietky Božie a pripodobnili sa svetu tomu- to.  A mali by pamätať na napomenutie apoštola Pavla Rímskym 12,1: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu.“

-  - -

     Misionár Thoburn rozprával: „Zo začiatku môjho života a pôsobenia v Indii, niekoľko mesiacov som sa zdržiaval v istej dedine, kde za celý ten čas získal som iba trinástich do cirkvi. Keď som sa o 2 roky vrátil, našiel som v tej dedine 800 kresťanov. Nebol tam žiadny misionár, ale každý z tých trinástich bol opravdivým svedkom Kristovým. Takto narásť cirkev kresťanská! Takto má byť podávaná vždy ďalej a ďalej zvesť o Kristu Ježiši.“

     Iz. 54,2: „Rozšíř místo stanu svého...“

                                                 32.

     Štefan Pilárik v knižočke : „Divný povoz Boží“ opisuje také skutočné udalosti, z ktorých vidieť, že Boh nemôže byť posmievaný a že človek musí to žať, čo rozsieva.

     Roku 1642 gróf Ladislav Čáky poslal svojho prefekta s niekoľkými husármi do Očovej, aby tamojšieho farára Pilárikovho otca odtiaľ vyhnal. Práve bolo po večierni, vychádzal z chrámu a zamkýnal ho, keď prišiel prefekt, vytrhol mu kľúč z rúk, odsotil ho a musel sa z fary hneď vypratať a ísť do vyhnanstva. Prefekt po niekoľkých týždňoch dosiahol zaslúženú odmenu od spravodlivého súdu Božieho, lebo náhle ochorel vo vigľašskom zámku, ručal ako vôl, na tele hnil, páchol ako mršina, odhnila mu pravá ruka a odpadla od ramena, teda tá, ktorou sa dotkol kostolného kľúča a farára odsotil a potom v nevýslovných mukoch odišiel na svoje miesto. I na grófovi previedol Boh svoj trest, lebo keď v Prešporku z obloka na pohreb tamojšieho ev. farára sa díval, povedal : „Viďte, akú poriadnu pečeň prinášajú diablovi do pekla.“ O pár minút na to spadol a zomrel.

     Bezbožná dcéra senického kurátora viac razy zložila ťažkú prísahu proti vlastnému otcovi, ako čoby potajomky niekoľkých sedliakov v svojom dome bol držal, aby s nimi senický kostol ochránil, na čo tento nevinný muž bol aj obesený. Dcére za odmenu jezuiti dali faru v Senici. Keď ale po niekoľko týždňoch do kravskej maštale šla dojiť, strhol ju ten zlý nepriateľ od kravy, hodil o zem, takže začala bolestne kričať, stany boli od jej krvi postriekané, oči z hlavy vytisnuté, ústa nakrivené a bola tak ošklivo doriadená, že ju sotva poznali. Ešte tri dni žila, na čo hrozný koniec vzala na výstrahu iným deťom a krivoprísažníkom.

                                           33.

     Dvanásti pobožní brahmani išli na púť. Cesta ich viedla cez strmú rieku, ktorú museli preplávať. Na druhom brehu si od – dýchli a jeden z nich chcejúc sa presvedčiť, či sú všetci spolu, začal rátať: „Ondru, rendu, mundru, malo, sinthu, aru, eru, ettu, onpathu, pathu, pathinondru t.j. jedenásť. Kde je dvanásty? Naľakali sa. Začne rátať druhý brahman a aj ten len do jedenásť narátal. Zaiste sa jeden z nich utopil v rieke. Ale ktorý? Spomínajú mená. Všetci sú prítomní. Ako je to, keď rátajú a jeden chybí!? V svojej bezradnosti zašli k pustovníkovi a ten načítal dvanásť „panirendu“. A potom im vysvetlil, akú chybu urobili pri rátaní, že ten, ktorý rátal, seba vynechal.

     Nedivme sa tomu, že tí úbohí brahmani boli príliš naivní. Do podobnej chyby upadúvajú aj dnes nevedomky alebo úmyselne všetci, tí, ktorí, keď treba zodpovedné poslanie splniť, nežistnú službu preukázať, prípadne obete prinášať, keď Pán volá do práce, aby bolo šírené, budované Jeho Kráľovstvo, keď hľadá svedkov, ktorí by v tomto prevrátenom svete upozorňovali blúdiacich a hynúcich na Vykupiteľa a Spasiteľa, vtedy na seba zabúdajú, sami vyhýbajú úlohám, nehlásia sa, nech pracujú a svedčia iní.

     Nejaký kazateľ bol povedal, že mnohí ľudia pre svoju prílišnú štedrosť pôjdu do zatratenia. Totiž pri podávaní kázne rozdávajú jej čiastky. Keď je reč o pokání, pomyslia si, to by mal počuť ten a ten človek, keď o zmierení, to by si mal všimnúť môj sused. Kázeň o pokore patrí tomu a tomu. Kázeň o kázni rozdávajú druhým a sebe nenechajú nič, opakuje sa historka o brahmanoch.

                                          34.

     Robert Morrison, známy misionár písal istému svojmu priateľovi do Anglicka, aby mu poslal súceho asistenta, pomocníka.

     Keď misijná spoločnosť hľadala súceho muža, prihlásil sa z vidieka mladý človek a prejavil svoju ochotu, že pôjde do Číny. Bol dobrým kresťanom, ale nebol dosť školený, vybrúsený, bol príliš hranatý vo svojich spôsoboch, ako taký vidiečan. Predstavený bol výboru, ktorý mal v tejto veci rozhodnúť. Dlho sa o ňom radili, nepozdával sa im nijako a nakoniec uzavreli, aby mu bolo udelené, že ako misionára asistenta ho nemôžu poslať, ale ak naozaj chce ísť do Číny, nech ide k Dr. Morrisonovi ako sluha. Toto príslušnému mal oznámiť Dr.Philips, člen výboru a priateľ Morrisonov. Dr.Philips nebol vďačný tejto úlohe, ale oznámi uzavretie mladíkovi. Nie jeden mladý človek by sa bol urazil a nahneval tejto odpovedi, pre takú mienku výboru, ale tento sa necítil byť poníženým. Odvetil takto : „Nuž, pane, keď misijný výbor neuznáva ma za súceho, aby som išiel asistovať Dr.Morrisonovi, pôjdem ako sluha a čokoľvek bude treba, všetko budem robiť, len, aby som bol na pomoci môjmu nebeskému majstrovi.“

     Bol vyslaný ako sluha, ale čoskoro sa stal misionárom a to jedným z najlepších, akí pôsobili v Číne. Známy je pod menom Dr.Milne.

-  - -

     I.Sam. 16,1-13. Keď Samuel bol poslaný k Izai Betlemskému, aby jedného z jeho synov pomazal za kráľa, nazdal sa, že ním má byť Eliab alebo Abinadab, ale bolo mu oznámené, že Boh  „Hospodin hledí k srdci“ a že vyvoleným je David, na ktorého najmenej mysleli.

                                            35.

     Mladík smrteľne chorý prosil lekára, aby mu povedal skutočnú pravdu, či je nádej na jeho vyliečenie, alebo či musí musieť. Lekár ešte raz dôkladne ho prezrel a povedal mu pravdu, že nieto pre neho pomoci, že smrť môže v okamihu prísť. Mladík pozdvihol svoj zrak a poznamenal smutne: „Tak som stratil!“ pýta sa lekár. „Stratil som večný život. Mal som vždy ten úmysel, že v jeden deň poslúchnem volanie Božie a oddám sa Mu, ale vždy som si pritom myslel, že na to času dosť. Odkladal som...“

     Lekár, nábožný veriaci kresťan, potešoval mladíka, že ešte pozde ani teraz nie je volať k Bohu o zmilovanie, ale mladík zanovite odopieral. „Nie, mne sa nikdy nepáčil človek,  ktorý vtedy činil pokánie, keď umieral. Mne sa zdá taký človek zbabelcom. Iste  ani ja by nemyslel na svoju dušu, keby som nebol chorý. Ja teraz neidem urážať Boha.“

     Lekár sa zdržal pri nemocnom, začal mu čítať z Biblie, pripomenul mu Božie zasľúbenie, ale všetko márne. Mladík nechcel volať k Bohu a v takej zatvrdilosti aj dokonal. Posledné jeho slová boli : Stratil som ho, stratil...

-  - -

     „Keď počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia.“ Žid.3,15.

     Nie je múdre odkladať s pokáním. Čas milosti pominie a ak sme neuverili v Krista, zahynieme.

                                                36.

     Zbožná žena každý večer, keď sa so svojim synkom modlievala, v modlitbe svojej do obzvláštnej milosti Božej porúčala aj neďalekého suseda, ktorý bol človekom zlým, zlostným, neprajným, nespratným a ktorý ustavične zlorečil, nadá- val a ani k tejto žene, hoci mu nie jednu službu preukázala, nemal nikdy vľúdneho slova. Ona vždy trpezlivo po kresťansky znášala jeho urážlivé a drzé jednania a modlievala sa pravidelne za jeho polepšenie. Keď sa nejavili nijaké príznaky polepšenia a zdalo sa jej, že je zbytočná všetka námaha, prestala sa zaň modliť. Synček to zbadal a hneď sa opýtal matky: „Mamička, už sa neúfaš, že sa náš sused polepší?“ „Nie, veru, syn môj!“ odvetila matka.  A synček zvedavo spytuje sa ďalej: „A čo myslíš mamička, že sa už aj Pán Boh zriekol nádeje na jeho polepšenie?“ Na túto otázku matka ostala dlžná odpoveď, ale večer, keď sa spolu modlili, suseda znovu spomínala a prosila Pán Boha, aby sa nad ním zmiloval. V týchto prímluvách verne vytrvala, jej vytrvalosť bola odmenená svojim časom. Zlý  sused  sa zmenil, stal sa veriacim kresťanom, vľúdnym, vďačným, dobrým priateľom.

-  - -

     List Jakuba 5,20: „...kto obráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni mu dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov.“

-  - -

     Taký kresťan, ktorý sa modlieva za svojich  spolublížnych i tým dokazuje, že nasleduje svojho Pána, stojí na úctyhodnej duchovnej výške.

                                             37.

     Dľa starej židovskej legendy krahulec ulakomil sa na obetovanú ovcu, ktorá bola práve na oltár Boží položená. Krahulec mocnými pazúrmi zdrapil svoju korisť a uletel s ňou do svojho suchého, perím vyloženého hniezda aj žeravé uhlie z Božieho oltára. Od žeravého uhlia plameňom zbĺklo hniezdo a zhorelo spolu aj s mladými krahulčatami.

     Boha ukracovať a okrádať nie je radné. Keď si z toho, čo Bohu patrí, niečo sebe prisvojujeme, z toho nemáme osoh, len škodu.

     V prvotnej cirkvi kresťanskej mnohí sa dobrovoľne zriekli svojich majetkov a tak sa pomohlo chudobným. Aj Ananiáš spolu s manželkou Zafisou chceli sa dobrými ukázať, predali pole, čiastku z utŕžených peňazí si schovali pre seba, a ostatné zaniesli apoštolom, ako keby len toľko boli dostali za pole. Klamali. Nemuseli však. Neboli k tomu prinucovaní, aby pre- dávali pole a peniaze priniesli. Boli potrestaní! Náhle zomreli obaja. Tak to čítame v 5.Kap.Skutkov ap.

     Čo je Božie, dajme Bohu. Nedeľa je Boží deň a trest neminie tých, ktorí v deň pracujú, alebo tento Boží deň zábavami poškvrňujú.

     Všetko, čo máme, je Božie.  Boh nám dáva majetok, aby sme s ním šafárili. Kto zo svojich zárobkov, dôchodkov nechce Bohu obetovať, čoskoro zbadá, že sa mu nevyplatilo byť voči Bohu skúpym. Príde do domu škoda, strata, nemoc a iné starosti s veľkými výdavkami spojené. Múdre je toto príslovie : Keď človek bohatne, alebo dostane v ňom Boh partnera alebo duša toho človeka zahynie.

                                            38.

      Mária Krvavá /1553-58/, anglická kráľovná, poslala istého vysokopostaveného duchovného do Írska, aby aj tam zaviedol prenasledovanie protestantov. Na svojej ceste do Dublina oddychoval v jednom meste, kde sa ubytoval v hostinci. Dal si privolať mešťanostu, aby sa mal s kým pozhovárať a rozprával mu, v akej záležitosti cestuje, ba vytiahol z cestovného kufra aj tobolku, v ktorej mal uloženú poverujúcu listinu a ukázal ju mešťanostovi. Všelijako dával výraz tej svojej radosti, že bude môcť prenasledovať, trýzniť, vraždiť v Dubline. Beda im! Hostinská potajomky vypočula celý rozhovor. Zostala celkom predesená, lebo aj jej brat býval v Dubline a bol protestantom. Akoby mu mohla pomôcť? Tiež aj ostatným nešťastníkom! Rozmýšľa a skoro prišla na skvelý nápad. Aj ho uskutočnila. Keď prelát vyprevádzal svojho hosťa dolu po schodoch, hostinská rýchle vbehla do izby, otvorila tobolku, vytiahla kráľovskú listinu a strčila miesto nej niekoľko hracích karát. Prelát sa vrátil o chvíľku odložil si do kufra tobolku, ľahol si, vyspal sa a ráno cestoval do Dublina a tam dal sa odviezť rovno do zámku, kde pred vládou vyhlásil, v akej záležitosti pricestoval, vyžiadal si asistenciu vojska. Na dôkaz svojho poslania chcel preukázať poverenie od samej kráľovnej, ale v tobolke našiel len hracie karty. Môžeme si predstaviť, do akých rozpakov prišiel, hneď sa vrátil pre lepšie papiere, ale medzitým Mária zomrela a tým sa ukončila aj doba prenasledovania kresťanov. Na trón nastúpila Alžbeta. Táto hostinskú odmenila za dobrý nápad i odvahu 40 funt. sterlingovou penziou.

                                           40.

        Kupec predával krásneho koňa. Pýta sa po cene roľník. Nedám za peniaze, odvetí kupec, nemám ovsa, chcem mať ovsa... Za ovos? A koľko by ste chceli mať ovsa za toľko koňa? Nie veľa. Pozrite sa , kôň má štyri podkovy, v každej podkove 8 klincov, spolu je to 32. Za prvý mi dáte jedno zrno, za druhý dve zrná, že tretí dvakrát toľko ako za predošlý, teda štyri, za štvrtý tiež tak , teda 8... atď. Roľník ochotne pristal. Ale keď začal rátať, prišiel na to, že toľko ovsa nemá, a nieto ani v chotári- a, že potreboval by vyše 100 rokov len na rátanie toho zrna. Z kúpenia nebolo nič.

 Taká je lstivosť diablova. Zdanlivo málo žiada, ale , v skutočnosti obrovskú cenu. Krásne je to vyjadrené v rajskej histórii -jedno jabĺčko! A aké hrozné následky, strata raja!

                                                -

                Atlanta, kráľovná dcéra v Grécku len za takého sa chcela vydať, ktorý ju dohoní v behu. Ďalšia podmienka bola tá, že keď nezvíťazí, ona ho kopiou prekole. Mnohí jej uchádzači o jej ruku zahynuli. Potom sa prihlásil istý mladík menom Hippomenes a ten keď už v závody behali ,hodil pred nohy Atlanty krásne zlaté jabĺčko, a kým ona akoby okúzlená zlatým jabĺčkom zastala a ho zodvihla, Hippomenes ju predbehol a zvíťazil.- Povolaní sme , aby sme dostali korunu života, ale svet i vlastné telo nám prekáža a mnohí pre časné maličkosti utratia večnú slávu.

                                                -

                Kresťania vyhľadávajú tiež svetské zábavy, hoci vedia o napomenutí ap. Pavla: nepripodobňujte sa svetu  tomuto a tiež to druhé: všetko , čokoľvek činíte v slove alebo v skutku, činte v mene Pána Ježiša Krista. No najmocnejším dôkazom , aby nevyhľadávali svetské radovánky, je tá okolnosť, že keď sú kresťania, majú radosť v Pánovi a tá im stačí, keď jej nemajú , nie sú ani kresťania.

                                                40.

        Ženevský teológ Caesar Malan nežne oslovil dámu opýtajúc sa jej, či je opravdivou kresťankou. Ona prišla do rozpakov a pri tom poznamenala, že naskze nemá vôle o takých veciach sa zhovárať. Malan nato zdvorile odvetil, že ani on nemal v úmysle o kresťanstve len tak cieľom pobavenia sa zhovárať a sľúbil, že sa bude za ňu modliť, aby ju Duch Boží osvietil a viedol. Verí, že ona svoje srdce oddá Kristovi a stane sa Jeho užitočnou služobnicou. Rozišli sa . A keď sa o dva týždne znovu stretli, ona vrúcne prosila od Malana rady, ako to vlastne má ísť k Ježišovi. Malanova rada bola jednoduchá; „Poďte taká aká ste.“ Ona , Šarlota Eliott, poslúchala, oddala sa celkom Pánovi a svoj prípad zvečnila v tejto milej , peknej a po celom svete známej piesni:

                Tak, jak som, idem, cele tak,

                Len k Tebe upieram svoj zrak:

                Krv  Tvoja zmyje viny mrak.

                Beránku Boží, ja idem!

                Tak, jak som, biedny, stratený,

                Pochybnosťami zmorený

                A nepriateľmi strápený,

                Beránku Boží , ja idem!

                Tak, jak som, bárs nič nemám,

                Verím, že milosť dáš mi sám,

                Že v Tebe zdroj je svetla, znám.

                Beránku Boží, ja idem !

                Tak, jak som, s vierou k Tebe zriem,

                Žes zhladil vinu, iste viem,

                Bo slovám Tvojim veriť smiem.

                Beránku Boží, ja idem!

                Tak, jak som, idem, Pane môj,

                Cele a navždy chcem byť Tvoj!

                Ó, vnor ma v lásky Svojej zdroj!

                Beránku Boží, ja idem!

                                                41.

        V Čínsku pri Boxerskom povstaní banky boli pozatvárané a mnovite štátnym zamestnancom nechceli poskytnúť pôžičky. Misionár v meste Paotingefu nutne potreboval peniaze na misijné ciele a pýtal v banke 200 dollárovú pôžičku. Veľmi vďačne mu dali nie 200 ale 500 dollárov a ponúkli mu ešte viac. Z toho bolo vidieť , že bankári  väčšmi dôverovali misionárom ako vláde, lebo boli o tom presvedčení, že sa v misijnej práci bude pokračovať, neboli však istí v tom, či vláda bude aj naďalej jestvovať.

                                                -

        Jedna afričanka predložila raz túto otázku: Prečo neprichádza k nám viac misionárov? Či preto , že nás nemajú radi, alebo preto, že nemajú Ježiša radi?

                                                -

        Chodieval už dlhší čas Číňan do misijného zhromaždenia, ale ešte nechápal dobre pravdy Božie. Raz potom prišiel celkom šťastný k misionárovi a porozprával ,že sa mu niečo prisnilo a že teraz už rozumie, čo je kresťanstvo. Zdalo sa mu vo sne, že spadol do hlbokej priepasti, z ktorej sa nijako nemohol vyslobodiť. Volal o pomoc. A v tom sa ku priepasti priblížil kňaz Konuciov a povedal: Dám ti dobrú radu! Keď sa vyslobodíš z priepasti dávaj si dobrý pozor, aby si do nej znovu nespadol. A šiel ďalej. Potom prišiel kňaz Budhov a ten bol ochotný vytiahnuť ma z jamy, keď sa vyškriabem tak vysoko, že sa môžem chytiť jeho rúk. Tedy ani ten mi nepomohol .A potom prišiel Ježiš . On mi nič nevytýkal  ani neradil , ale zišiel za mnou do priepasti , vytiahol ma z nej , umyl ma od blata, rany poviazal, nachoval ma a nakoniec mi toto povedal: Od toho času budeme už spolu kráčať, aby sa ti viacej neprihodilo nič zlého.

                                                42.

        Tridsiati chlapi , neogabaní, nevyspatí , zastali pred sudcom na súde v San Francisku . Boli to ľudia, akých pravidelne pri nočných razoch pochytajú a potom vyšetrujú. Niektorí z nich boli starší a zvyknutí k hriechom, niektorí sa len priúčali k zlému a od hanby mali sklonené hlavy. Ledva ,že zastali a ledva .že začal im klásť otázky vyšetrujúci sudca, stala sa neobyčajná vec. Z ktorejsi cely zaznieval mohutný spev cez chodbu a cez otvorené dvere vnikal do súdnej siene

                        „Minulej noci, keď som spal.

                          Prisnil sa mi prekrásny sen... „

                          Minulej noci! Pre týchto delikventov minulá noc bola príležitosťou k zlému. Zmárnili ju v pijatike, v rozkošiach v zbojníctve. A spev oninom zneje. Aké protichodné momenty a dojmy ! Nábožný spev začína ich obviňovať tak hlboko v srdci.

                        „Kráčal som v Jeruzaleme

                          a zastal blízko pri chráme...“

                          Počuť ďalej spievať. Sudca si dal zistiť, kto spieva. Bolo mu oznámené , že istý operný spevák, ktorý je pre spreneveru zatvorený. Nápev dojímal, vyvolával zmeny. Niekoľkí z vyšetrovaných padli na kolená, iný sa obrátili ku stene ,zakrývali svoju tvár, jeden matku svoju spomína, druhý zasa k sudcovi sa povrchne prihovára , aby nedovolil spievať, že nevydrží počúvať, nech ho radšej on karhá a odsúdi... a potom hlasito zaplače... Spevák dokončieva spev:

                        „Jeruzalem, Jeruzalem,

                          spievaj, už je koniec noci,

                          Hosana, Tebe, Hosana,

                          Na výsosti a na veky.“

V súdnej sieni zatíchlo... Sudca rad radom každému delikventovi pozrel do tváre. Nikoho nepotrestal. Pustil ich na slobodu a vyšetrovaní odišli dotknutí vo svojom srdci. Hanbili sa za svoje viny. Boli rozčúlení po čistom , spravodlivom živote......

                                                43.

        Stalo sa v roku 1773, keď Švédi s Dánmi boli vo vojne ,že švédsky generál Steenbock so svojim vojskom zastal pred mestom Altona a mienil dať rozkaz na vypálenie mesta. Prirodzene v meste zavládol veľký strach. Farár Ján Sasse spolu s niekoľkými občanmi išiel ku generálovi, na kolenách ho prosil, aby pre Kristove rany zmiloval sa nad nevinným mestom a jeho obyvateľmi. Generál prosbu zamietol bez milosti. Farár ho chcel nejako prehovoriť, ale generál mu skočil do reči a povedal: „ Neunúvajte ma, ja konám na vyšší rozkaz!“, „ Keď je tomu tak,“ odvetil farár, „keď vy opravdu na vyšší rozkaz chcete mesto zničiť a v tejto hroznej veci ste nepovinný, odvážte sa prijať požehnanie toho Pána, ktorý bude raz našim sudcom!“ Pozdvihol svoje ruky a hlasito privolal :“ Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ostríha. Nech dá Hospodin svietiť na teba svojej tvári a nech ti dá pokoj. “Generál sa na celom tele triasol, kým ho altonský farár požehnával, ale premohol svoje city, zatvrdil svoje srdce a vydal rozkaz na spálenie mesta.

        Od toho času vzdialilo sa od neho vojenské šťastie. Začal prehrávať bitky a o krátky čas bol zajatý spolu s vojskom. Ani nežil už potom dlho. Keď onemocnel, prejavil svoju žiadosť, že chce požívať Večeru Pánovu. Farárovi, ktorý ho prišiel ospovedať ,povedal toto: „Kliatby tisícich a tisícich, ktorých som uvrhol do nešťastia, sužujú síce moju dušu, ale ani jedna ma tak netlačí, ako to požehnanie, ktoré mi dal farár z mesta Altona. Mesto som mohol ušetriť pred zničením, ale neurobil som to.“ Nemohol sa nijako potešiť, nemohol veriť, že mu budú hriechy pre zásluhy Kristove odpustené. Zúfal si a bez nádeje umrel vo väzení.

                „Slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duš a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca.“ Žid. 4, 12.                                                                                                                                     

                                               44.

        Ťažko sa človek prebúdza k povedomiu hriešnosti, ešte ťažšie je cítiť ľútosť nad hriechmi z toho dôvodu , že keď sme zhrešili , Boha pohnevali, no najťažšia vec je prijať odpúšťajúcu milosť Božiu. Tu sa prieči hrdosť u človeka. Človek by si radšej zaslúžiť chcel spasenie a cesta spasenia pozdáva sa mu príliš, až neuveriteľne jednoduchou.

        Po evanjelizačnom zhromaždení kazateľ oslovil človeka, povolaním baníka, ktorý prejavil živý záujem o veci Božie, ale nevyzeral spokojným: „Čo máte za starosť?“ „Cítim sa v pekle“ „Prečo nevychádzate z neho?“ „A ako sa môžem dostať von ?“ Kazateľ otvorí Bibliu a patričnému dá prečítať 7 verš z 55 kapitoly u proroka Izaiáša: „Opusť bezbožný cestu svou a človek nepraví myšlení své a nechť se navráti k Hospodinu, i slituješ se nad ním a k Bohu našemu , nebť jest hojný k odpuštení.“ Kazateľ pokračoval: „Prvá čiastka zneje o tom , čo máte vy vykonať a keď to urobíte, v druhej čiastke verša je napísané , čo urobí Boh. Chcete vykonať tú prvú čiastku?“ „Chcem ,“odvetil on. “Tak aj Boh bude mať milosrdenstvo nad vami a dá vám svoju milosť.“ Baník na to poznamenal, že nemôže tomu veriť , aby mu Boh všetky hriechy a neprávosti, ktoré v živote spáchal, odpustil a ho prijal na milosť. To by k spaseniu prišiel príliš lacno. Kazateľ za chvíľku rozmýšľal , ako vyviesť baníka z nesprávnej domnienky a potom sa opýtal: „Všakže, vy robíte v uhlovej bani, či ste boli aj dnes v robote?“ „Bol.“ „Ako ste hlboko kopali v zemi?“ „700 metrov.“ „Ako ste vyšli zo šachty?“ „Sadol som si do koša a vytiahli ma.“ „Čo ste platili za vytiahnutie?“ „Nič,“ a pozerajúc na kazateľa dokladá “nie , porovnávanie nepomôže... ba, začínam rozumieť.. ja som neplatil nič, ale kompániu to stálo niečo... i keď pre mňa je to lacný spôsob, Boha to veľa stálo, že sme vykúpení, keď k vôli nám, k nášmu vykúpeniu dal svojho Syna. Rozumiem, cesta spasenia nie je lacná. Ďakujem vám vrúcne.

                                                45.

        V minulom storočí na misijnom zhromaždení v severoamerickom mestečku Utica krásne a s veľkým oduševnením kázal istý vynikajúci kazateľ. Po službách Božích  bola ofera. Nejaká zbožná žena chcela tiež z úprimného srdca oferovať niečo, ale tak sa prihodilo, že nenašla u seba ani väčšie ani drobné peniaze, ani len ten príslovečný vdovin šart. Vzala teda kúsok papiera a napísala naň, “Dávam dvoch svojich synov na misiu.“ A hodila papierik do taniera. Jej synovia volali sa Samuel a Fridrich , jeden mal 13 a druhý 7 rokov. Ako kedysi Anna svojho syna Samuela , tak aj táto žena úprimne a opravdu obetovala Pánovi svojich synov. Od toho času stále sa modlila k Bohu za nich, prosila o pomoc, aby ich mohla dobre, podľa vôle Pánovej vychovať. O pár rokov zomrela bez toho , aby sa bola čo len v nepatrnej miere dozvedela, že jej synovia vsuktku dostávajú chuť k misijnej práci. Jej modlitby nezostali nevyslyšané. Fridrich sa stal misionárom v Turecku, Samuel v Číne. Obidvaja sú dobre známi v histórii misie a menovite Dr. Samuel W. Williams, ktorý vynikal aj misijnou literárnou činnosťou.

                                                -

        V r. 1834 misionár Layman, amerikán, po krátkodobom pôsobení bol zabitý na ostrove Sumatra. Misijný inšpektor mal podať správu o jeho smrti jeho matke. Robil to s najväčším taktom. Matka dojatá plakala. Misijný inšpektor ju potešoval, že veď jej syn ďalej žije a ďalej slúži Bohu v nebeskej cirkvi. Ona na to povedala , že nie preto plače, lebo stratila syna, ale preto , že nemá viac synov, ktorých by mohla dať na vinicu Pánovu.

                                                46.

        Mladá deva smrteľne ochorela. Lekár jej úprimne zradil, že dni má spočítané. Deva sa poďakovala lekárovi za úprimnosť, hlboko si vzdychla a opýtala sa, či o tejto skutočnosti vedia aj jej rodičia. Lekár prisvedčil. Zostala smutná, ale o chvíľku na jej tvári zjavil sa radostný úsmev. Napadla jej dobrá myšlienka, voľačo milého si naplánovala, niečomu veľmi vzácnemu sa vopred tešila. Keď k nej prisadla ustarostená , užialená matka, poprosila ju, aby k nej privolala tetu, že sa s ňou chce ešte raz zhovárať. Matka sľúbila , že odkáže pre ňu. Deva nástojila na tom, aby matka osobne išla pre svoju sestru, lebo vedela, že sú pohnevané. Matka nechcela nesplniť poslednú žiadosť umierajúcej dcérky, hoci s ťažkým srdcom, predsa len sa pokorila a išla za svojou sestrou. Bol to veľmi dojímavý výjav, keď sa pri devinej posteli matka s devinou tetou, totiž dve sestry zmierili. Deva vedela aj o otcových chybách, že sa rád bavil, kartoval so svojimi priateľmi a noci trávil mimo domu. Zaútočila teda nežne naň: „Otecko , ku mne ste boli vždy dobrý, mám k vám prosbu, už tú poslednú , však mi ju neodmietnete? Pekne vás prosím, neodchádzajte viacej preč z domu k vôli spoločnosti, neholdujte viacej svojim náruživostiam, matka moja bude vás potrebovať.“ A otec, ktorý si ani neuvedomil dostatočne, ako krivdil svojej rodine, keď povoľoval svojim žiadostiam, nečakanou prosbou dcérinou dotknutý v svojom svedomí a hľadiac na zduchovnelú tvár, svojej dcéry nemohol iné urobiť, že prosbe s láskou vyhovel. Umierajúca deva múdro využila posledné dni svojho života. Každého , koho milovala, k sebe privolala a na každého blahodarne vplývala. Takto dopomáhala v svojom rodinnom kruhu k dokonalejšiemu šťastiu.

        Ef. 5, 16 : „Využívajte čas, lebo dni sú zlé“

        Ev. Jána 9, 4 : „Prichádza noc, keď nikto nebude môcť pracovať.“

        Čo by sme urobili , keby sme vedeli , že dnešný deň je náš posledný deň tu na zemi?

                                                47.

        Stalo sa v dávnej minulosti, že istý veľmi pobožný človek vidiac aké je hriešne a bezbožné ľudstvo, akých ohavných nešľachetností sa dopúšťa, v svojom hneve a rozhorčení utiahol sa do hôr, umiestnil sa pri vchode do nejakej jaskyne a umienil si , dovtedy bude držať vystretú svoju ruku, kým Boh nepotrestá a nezničí tento zlý, hriešny život. A tak aj urobil. Vystrel svoju ruku a očakával zásah Boží. Čo sa stalo? Nezjavili sa čierne mrákavy, aby z nich ohnivý dážď padal a spustošil svet, ani nepotriasol Boh zemou, aby v jej útrobách cez rozpukliny našlo svoj hrob ľudstvo. Prihodilo sa niečo celkom iného. Prileteli dve vtáčatká a sadli na jeho teplú dlaň. Odleteli a znovu prileteli Začali si na tej dlani hniezdočko stavať. Pustovníka takýto zjav naplnil obdivom a rukou ani len nepohol, aby náhodou vtáčatká nenaplašil. Dni sa míňali a vtáčatká si žili svoj život. Zjavili sa v hniezdočku vajíčka a potom mladé vtáčatká. Pustovník držal na dlani kus milého a krásneho sveta. Tak ho zaujal tento malý svet, že na svoj úmysel celkom zabudol. Pritom zmúdrel a poučil sa. Prišiel na to, že aj Boh v svojej ruke drží tento veľký svet a keď sú aj mnohí zlí, neposlušní, hriešni na tomto svete, predsa sa Mu ho ľúto vidí zničiť. Boh miloval a miluje svet.

        Neraz sme i my tak naladení, ako bol ten pustovník. Cez čierne okuliare pozeráme na celý svet, nevidíme v ňom nič dobrého. Bolí nás, že ľudstvo zabúda na Hospodina, že diabla počúva, v rozkošiach žije, Boží zákon potupuje, hriechy pácha, nedbali by sme, keby Boh okamžite zasiahol, ukázal svoju moc, potrestal nevďačné, protivné ľudstvo a urobil koniec všetkému dianiu. Ale kresťan nie takto má zmýšľať. V evanjeliu Lukáša v 9. Kap. Čítame, že Ježišovi poslovia šli vopred pripraviť Mu miesto. V istej samaritánskej dedinke nechceli Ho prijať. Učeníci, keď to počuli, boli ihneď hotoví privolávať oheň z neba na nepohostinných samaritánov, ale Ježiš ich zavrátil slovami: „Neviete, čieho ducha ste, lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť.

                                                48.

        V anglickom mestečku Bath sa živil holič Viliam Kind. Obchod mu dobre išiel, aby ich obslúžiť mohol,  vôbec nechodieval do chrámu, nedeľu nesvätieval. V jednu nedeľu išiel popri kostole a cez otvorené dvere začul hlas kazateľa. Zo samej zvedavosti vošiel a počul text ku kázni z II. Knihy Mojžišovej 20, 8-11. Pomyslel si holič, že to platilo pre dávne časy a chcel odísť. Niečo ho ťahalo, aby ostal a vypočul si, ako to kazateľ vyloží. Počúval za čas, znovu chcel odísť, ale predsa len ostal a v tom počuje :“Kto zo siedmich dní nezasvätí Hospodinu a bez pomyslenia na vďačnosť svoje dni zmárni a prípadne čas určený k modleniu, k polepšeniu a k posväteniu predáva za peniaze, ten svoju odmenu má tu v čase skúšky, skutočnej biedy, bude bez požehnania a pokoja....“ Holič už nechcel viac počuť z kázne, vyšiel von z kostola. Zaháňal nepokoj, ktorý sa usídlil v jeho duši, utešoval sa , že on musí aj v nedeľu pracovať, ak chce jestvovať, vtedy má najlepších zákazníkov... a ľahko kazateľovi kázať , iné starosti nemá. A divil sa, že iní preto idú do kostola, aby sa tam utíšili a uspokojili a že on práve opačne nespokojnejší vyšiel z neho. Slovo Božie vykonalo pri ňom svoje poslanie. Prišiel na to, že v nedeľu pracovať je hriechom a umienil si , že viacej v nedeľu nikoho neobslúži. Sľub svoj dodržal, ale musel veľkú skúšku prekonať. Stratil zákazníkov, upadol do biedy, ledva sa vedel uživiť. No nezúfal si. Po čase a keď sa mal najhoršie, prišla pomoc. Bohatý obchodník Tomáš Kind v Indii zomrel a zanechal veľký majetok svojim príbuzným. Najbližším mu bol tento Viliam Kind, ktorý aj zdedil majetok.- Doteraz ešte nikto na svete nemal príčinu k tomu , aby oľutoval, že Božie prikázania plnil.

                                                49.

        Všeobecné známy je osud Voltaireov, toho francúzskeho filozofa a neverca. Zomrel v r. 1718 v Paríži. Vysmieval sa celý život z Boha. Keď ochorel a cítil , že sa smrť približuje , vzal do rúk Bibliu a čítal 51. Žalm. Nebola mu daná milosť Božia , aby sa mohol obrátiť. Ani sa nepotešil pri čítaní Biblie. Zavolal si kňazov, pred svedkami podpísal osvedčenie, že odvolá svoje bezbožné náuky, zaprie svoju neveru, a to bola daromná námaha. Preklial potom všetkých svojich priateľov, ktorý zmýšľali tak ako on. Svojmu lekárovi sľuboval polovicu majetku, ak mu predĺži život, čo len o 6 mesiacov. A keď tento takú odpoveď dal, že mu nemôže ani 6 dní dopriať, Voltaire zúfale zvolal: Tak ja idem do pekla.

                                      Jeho lekár Franchin ako očitý svedok rozprával, že Voltaire zomieral tak, ako keby pekelnými besmi bol mordovaný. S hrôzou myslí nato a len to by si bol želal, aby to boli videli aj tí , ktorí boli zavedení jeho náukami. Jeho ošetrovateľka prehlásila, že by nepristala ani za všetky poklady sveta ešte raz sa dívať na to , ako bezbožný neverec umiera.

Iz. 48, 22: „Nemajiť žádneho pokoje , praví Hospodin, bezbožní.“ I. Sam. 2, 9: „Bezbožní ve tmě umiknou.“

                                                -

        Voltaire chcel jedným šmahom zničiť to, čo apoštolovia s Božou pomocou vybudovali. Písal priateľovi, že o 20 rokov už nebudú kresťanské chrámy. Na svojom veľkostatku zriadil tlačiareň, aby mohol protináboženské knihy vydávať. Táto tlačiareň po jeho smrti bola predaná do Genevy , aby na nej výlučne len slovo Božie bolo tlačené.

                                                50.

        Indiánsky pohlavár, prenasledovaný ohňom na prériách uháňal rýchlosťou na svojom koni, aby ho horiaca tráva nezachvátila, a aby došiel k rieke a ju preplával. Šťastlivo doplával k rieke, preplával ju a na druhom brehu si vydýchol a zvolal: „ Alabama“ t.j. tu si už môžem oddýchnuť. Podľa tohto sa aj menuje tento štát v Sev. Amerike. Meno zostalo, ale pohlavár si v skutočnosti neoddýchol, lebo toto miesto, kde sa uchýlil, stalo sa mu čoskoro hrobom. Prišli nepriateľské kmene a zabili ho.

        Útočiskom pre hriešnikov i pred zlým svedomím, ktoré človeka všade sprevádza  ako tôňa i pred večným ohňom je Golgota, to miesto, kde na kríži umrel za naše hriechy celého ľudstva Syn Boží, Pán Ježiš Kristus. „ Kto verí v neho , nebude súdený.“ /Jána 3, 18 /.

                                                -

        Ktosi sa chválil svojim obrátením. Nebolo príjemné počúvať tie slová samochvály. Zamiešal sa mu do reči vážny starec a spytuje sa ho: „Keď ste sa tak zmenili, či ste už vstúpili do cirkvi?“ „Nie,- odvetil – a načo by som vstúpil, veď ani lotor kajúci neurobil a mal prisľúbený raj!“ Starec pokračuje s otázkou: „ Či ste už svedčili pred niekym o Kristovi, aby mohli v Neho aj druhí uveriť?“ „Nie, veď to neurobil ani umierajúci lotor na kríži.“ „Či ste už obetovali niečo na misiu?“ „Nie, ani kajúci lotor nedal nič!“ „Milý priateľu , keď sa vo všetkom na toho lotra odvolávate a s ním prirovnávate, musím i ja podotknúť, aký je medzi vami dvoma rozdiel. Tam na kríži bol umierajúci lotor a vy ste ešte živý.“

                                                51.

        Podľa východnej rozprávky istý človek zvláštnym spôsobom sa postaral o záchranu svojho márnotratného syna. Darmo ho napomínal a karhal, syn jeho len mrhal majetok, žil v rozkošiach a vždy hlbšie ahlbšie klesal. Otec nakoniec ho zavolal do izby a povedal mu toto: „Syn môj, vidím, že ty dobrým koncom nezídeš z tohto sveta, že ty toľko zla narobíš, že nakoniec si zúfaš. Kým som živý, starám sa o teba, ale čoskoro odídem na vždy a ty ostaneš sám. Viem, cítim, že ty nakoniec v zúchalstve samovraždu spáchaš. Mám k tebe jednu poslednú žiadosť, sľúb mi, že ju splníš. Keď už nenájdeš iného východiska, len život si vziať, sľúb mi, že to urobíš tu v tejto izbe. Tu na povale je zabitý veľký klinec, na ten si uviaž povraz, áno, tu s obes. „Syn prisľúbil, že tak urobí. A otec po čase odišiel ku svojim otcom, syn darebáčil ďalej, kým vskutku nedošlo k tomu, aby ukončil svoj život. Rozpamätal sa na sľub daný otcovi, vošiel do izby, priviazal si povraz o klinec, vstal si na stoličku, pripevnil aj na svoj krk ten povraz, rozžehnal sa so životom, odkopol stoličku a mal umrieť. Čo sa stalo? Váhou svojho tela vytrhol kúsok dosky a z povale z pripraveného úkrytu popadalo hodne dukátov. Ajhľa a tak sa postaral otec o svojho syna, v najväčšej núdzi mal pomoc. Pravda , tým sa ešte nepostaral otec aj o nápravu svojho syna. Ten mohol ďalej pokračovať vo svojom hriešnom živote. Iná je láska otca nebeského. Keď sa k Nemu vracia hriešnik kajúcne, dostane od neho odpustenie hriechov, nové srdce, nový charakter a je väčšmi obohatený, ako keby i tie najväčšie poklady pozemské bol dostal.

                                                52.

        Na misijnej stanici v Afrike mali slávnosť poďakovania. Vďační ľudia priniesli svoje obete, niektorí peniaze, iní ovocie alebo niečo z úrody. Na konci k misionárovi sa prihovorí malé čierne dievčatko: „ Chcem aj ja niečo obetovať Ježiškovi, keďže on zomrel za mňa. “Misionár predložil jej tanier. Myslel si, že dievčatko dá nejaký malý peniaz, ale veľmi prekvapený vidí, že dievčatko z malého vrecúška načíta 18 kusov strieborných peňazí. Misionár poznamenáva: „Milé dievčatko, ja viem, ty si chcelo niečo obetovať Ježiškovi, ale si tieto peniaze nemusela vziať!“ Myslel si totiž, že dievčatko tie peniaze ukradlo. Ono sa pustilo do plaču a misionár pokračoval v rozhovore: „Povedz mi, kde si dostala, kde si vzala tie peniaze? Neboj sa mi povedať, sľubujem ti, že ťa nedám potrestať, len mi povedz pravdu.“ Keď sa dievčatko trochu utíšilo, odvetilo takto : „Nemala som čo obetovať Pánu Ježišovi a chcela som, tak som potom išla na jarmok, kde ma kúpili. Prosím, vezmite si tieto peniaze, čo mi dali, pre Pána Ježiša. Od zajtrajška som otrokyňou. “Všetko, čo mala, dala Pánovi.

        Misionár, ktorý tento výjav zažil a rozpovedal, doložil k udalosti, čo sa potom s ním stalo. Večer, keď sa modlil a v svätom vzrušení pozrel do tváre Ježišovej, cítil s zahanbeným a nespokojným sám so sebou, že hoci slúžil verne svojmu Pánovi, predsa toľkú lásku a vďačnosť ešte neprejavil voči Nemu, ako to malé čierne dievčatko. Nezostal pri pokání, oddal sa nanovo Pánovi telom i dušou. Od toho času len Jemu náležal, slúžil a žil a svojim životom len Jeho oslavoval.

        Apoštol Pavel píše v liste Rímskym / 12, 1 /: „ Prosím Vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, rozumnú obeť, rozumnú to službu Bohu.“

                                                53.

        Chlapec bol zlý. Márne ho otec karhal a napomínal, vždy horšie veci vystrájal. Nielen darebáčil, ale aj kradol. Otec sa musel hanbiť zaňho. Prihováral sa k nemu, poúčal ho- márne. A keď videl, že chlapca nič nedojíma , že je necitným, od žiaľu nad ním pustil sa otec do plaču. Chlapec si spočiatku nič nerobil, ale keď videl slzy otcove a keď si lepšie uvedomil to žalostné vzlykanie, povedal: „Neplačte, otecko, nerobte to. Prečo plačete, prečo?“ „Ach syn môj, - odvetil otec nemôžem si pomôcť, čo bude s tebou, keď takto budeš pokračovať, zahynieš, a keď si na to pomyslím, cítim nevýslovnú bolesť vo svojom srdci.“ „Ach , otče, prosím Vás, neplačte! Budem lepší! Len neplačte a viacej Vás nezarmútim.“ A syn dodržal svoje slovo. Nastal obrat v jeho živote. Polepšil sa, Otcove slzy obmäkčili jeho srdce.

        Ježiš plakal nad Jeruzalemom, nad národom neveriacim a zatvrdlým , že nechcel uveriť v Neho. Nechcel Ho uznať za Mesiáša, nechcel prijať milosť Božiu, že bude musieť byť potrestaný. A Boh nemá zaľúbenie v potrestaní a smrti hriešneho človeka. Boh chce, aby sa hriešny človek obrátil a živý bol. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. Aký to môže mať žiaľ Boh , keď hľadí na ľudstvo. Živí nás, žehná nám a predsa jedni povedia nieto Boha, iní menom Božím škaredo kľajú, Božie slovo neposlúchajú, Božou milosťou pohŕdajú a v nekajúcnosti žijú- dozrievajú  k súdu.

        Ježiš povedal, že veľká je radosť v nebi, keď hriešny človek pokánie činí. K vôli našej záchrane Boh veľa investoval, dal svojho Syna jednorodeného , poslal Ducha svojho svätého. Nedojíma nás Jeho láska?

                                                54.

        Topila sa loď a bola noc. Námorníkom lenže sa podarilo spustiť záchranný člnok, poskákali doň a hnali ho čím ďalej od lode, aby ich nevtrhli vlny do hlbočiny. Zachránili sa pred utopením ale čo teraz podniknúť v noci a uprostred mora? Už nechýbalo veľa k zúfaniu, keď v diaľke zbadali svetlo blížiacej sa lode. Ale ako upozorniť loď na seba? Našli v člnku nejaký lampáš zo sviečkou, ale zápalky im chýbali. Hľadali vo vreckách, konečne našli jednu jedinú zápalku a dali ju kapitánovi. Námorníci obklopili kapitána, rozprestreli svoje plášte aby vietor nezachytili, lebo čo by bolo potom, ak by vietor zhasil zápalku. Bola to veľmi vážna chvíľa. Napnutí boli všetci i sám kapitán sa triasol a znovu obával sa zapáliť zápalku. Veľmi opatrne to urobil a šťastlivo zapálili sviečku v lampáši. Potom kývali s lampášom, kým ich na lodi nezbadali a nezachránili.

        Obyčajná zápalka, akých je dosť na svete. A aká vzácna vec bola! Len jednu jedinú mali, od tej záviselo. Či sa zachránia alebo nie.

        Aj životu nášmu to dáva hodnotu, že len raz žijeme. Keď sme ho premrhali , už je tam, už je po príležitosti. Na to je nám daný, aby sme sa v ňom znovuzrodili pre večný život.

Pravda, nie vlastnými silami. Boh nás chce znovuzrodiť svojím slovom, ktoré je kázané, ktoré je v Biblii. Ono nás privádza k povedomiu hriešnosti a predesenému človeku zvestuje milosť Božiu, v Kristu Ježiši. Kto v Krista Ježiša uverí, je novým stvorením, znovuzrodeným dieťaťom Božím a dosiahol cieľ svojho života.

                                                55.

        Čínska misijná spoločnosť, ktorá počas Boxerského povstania utratila 58 dospelých svojich pracovníkov a 20 dietok, mala dojímavú pamätnú a pietnu slávnosť v Londýne dňa 12. febr. 1901. Prítomní boli tam aj 17 pracovníci, ktorí zostali pri živote. Traja z nich aj prehovorili. Hoci prežili tie hrôzy povstania, nežalovali sa ani jedným slovom, nereptali, naopak dobrorečili Bohu. Nehovorili o tom, že by chceli zanechať misijnú prácu, prejavili svoju túžbu, čím skorej ísť naspäť do Číny a ešte vernejšie a horlivejšie pracovať.

                                                -

        Biskup dáva otázky kandidátovi, ktorý má ísť na misijné pole. Spytuje sa : „ Či ste uvážili, že odchádzate z domova, preč od svojich priateľov, do ďalekej cudziny, možno práve medzi takých, ktorí sa zachovajú voči vám celkom nepriateľsky?“ Kandidát odpovedá kladne.

Biskup pokračuje: „Čo ste na to mysleli, že v tom cudzom svete budete musieť postrácať všetky tie výhody, ktoré vám kultúrne vyspelá vlasť poskytuje, že tam každý bude na vás so značnou predpojatosťou a podozrivo ako na cudzinca hľadieť? “Dobre som si rozmyslel“- odvetil mladík. Biskup predložil ďalšiu otázku: „Či viete o tom, že na misijnom poli ľahko môžete utratiť svoje zdravie, že vám tam hrozí všelijaké nebezpečie, môžu vás divosi zavraždiť, divé zvery zmárniť?“ „Áno, viem o tom, - odvetil odhodlaný kandidát – a keby som tisíc životov mal, všetky by som za Ježiša dal. Prosím vás, pán biskup , nedávajte mi viac otázok, radšej ma už pošlite, nechže idem medzi pohanov dielo Božie konať.“

     Skutky apoštolov: 1,18: „Prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Júdsku, aj v Samárii a až do posledných končín sveta.“

                                        56

     Fritz Kreisler, svetochýrny umelec, huslista dozvedel sa o tom, že istý boháč, angličan medzi mnohými drahocennosťami  má aj skvostné, staré husle. Vyhľadal ho, chcel si tie husle kúpiť. Keď boháč nechcel husle predať, Kreisler ho aspoň  o tú láskavosť prosil, aby si husle mohol pozrieť a prípadne na nich zahrať. Boháč privolil a Kreisler husle naladil. Začal na nich hrať a hral mu tak krásne, úchvatne, ako to len génius môže dokázať. Nádherná hudba sa vkradla do srdca boháčovho. Keď  Kreisler  skončil hranie a husle nežne a s veľkou úctou ukladal do puzdra, majiteľ husiel dojatý akoby očarený nadšene zvolal: Majstre! Podržte si husle! Tie vám patria! Načo by som držal u seba taký poklad? Hrajte , vyhrávajte na nich!- Kriesler s vďakou prijal husle a od toho času užíval ich pri svojich koncertoch. Mnohokrát boli poslucháči uchvátení majestátnou hudbou, akú vydávali v jeho rukách tie staré , skvostné, darované husle.

        Ako spomínané husle, odložené a chránené boli len akoby zakopanou hrivnou /Mat. 25, 25/, tak ani človek, to majstrovské Božie dielo tým, že jestvuje, opatruje a živý sa , ešte nesplní svoje životné poslanie. Život človeka len vtedy môže byť požehnaný, užitočný, krásny a obsažný, zrovna chválospevom Božím a skutočným prispením ku šťastiu spolublížnych, keď je spravovaný samým Bohom. Boh má právo na nás odkúpil svojou krvou Boh predsa nechce na silu vziať do rúk správu nášho života, lež čaká, že sa Mu my dobrovoľne a vďačne oddáme. Šťastný každý, kto poslúchol odveké volanie Božie: „Daj mi, môj synu , svoje srdce.“ Prísl. 23,26.

                                                57.

        Charakteristickou známkou kresťana je pokora. Kto chce Krista nasledovať , musí kráčať cestou pokory, ako to sám prízvukoval: „Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci“ /Mat. 11, 29/. „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ /I Petra 5,5 /. Dľa podobenstva nie farizej, ktorý sa chválil svojimi dobrými skutkami, svojou spravodlivosťou, vyšiel z chrámu ospravedlnený, lež publikán, ktorý sa priznával k svojim vinám a koril sa pred Hospodinom. Najchytrejšie sa vtedy dozvie človek o tom, akým je biednym, keď sa k Bodu priblíži, keď slovo Božie číta, keď porovná svoj charakter, svoje činy a svoj život s tými požiadavkami, ktoré Boh kladie človeku a tiež aj vtedy, keď sa modlí, lebo v Božej prítomnosti človek sa nemôže pretvarovať, cíti, že Boh vie aj o najtajnejších jeho túžbach a myšlienkach. Len pokorný človek môže byť kresťanom, kto uzná, že je hoden potrestania, zatratenia, kto sa kajá. Tak potom zatúži po milosti Božej a prijme odpustenie pre zásluhy Krista Ježiša. Pokora a pokánie spolupatria.

                                                -

        Synček sa ukladá k odpočinku, kľakne si k postieľke a modlí sa. Voľačo zlého vykonal cez deň, trápilo ho, preto k večernej modlitbe s úprimným srdcom doložil túto prosbu: „Bože, nehnevaj sa na mňa, že som bol zlý, urob ma takým dobrým ako je môj otecko!“ Otec sedel v susednej izbe, počul modlitbu synčekovu – dojala ho. Keď synček zaspal, zašiel otec k postieľke, kľakol si aj on a uznávajúc svoju nedokonalosť, modlil sa : „Bože, urob ma tak dobrým, nevinným, čistým, ako je môj syn."

                                                58.

        Slepé dievča malo svoju vlastnú Bibliu s vydutými literami tlačenú- Čítalo ju vždy veľmi skrúšene a s požehnaním. O istý čas so žiaľom zbadá, že stráca citlivosť pri hľadaní na prstoch. Aby tú citlivosť nejako zvýšila, poobstrihovala si na bruškách prstov vrchnú pokožku. I to márne. Hmat zmizol a ona nemohla čítať viacej svoju milú Bibliu. Čo má robiť, musí sa s ňou rozlúčiť. A na rozlúčku pobozkala Bibliu. V tom zbadala, že perami svojimi celkom dobre ohmatáva litery. Čo neurobila? Od toho času perami svojimi čítala Bibliu a tak znovu vbozkala do seba Božie Slovo.

                                                -

        Žalm 119,97 : „O jak miluji zákon tvoj, tak , že každého dne on jest mé prěmyšlování.“

                                                -

        Nemožno také čítanie Biblie menovať nábožným, pri ktorom čitateľ niečim označuje pokiaľ zašiel, lebo to znamená, že len očami a nie ja srdcom.

        Vtedy znamená požehnanie pre čitateľa čítanie Biblie, keď nad čítaním medituje, uvažuje, rozmýšľa. Aký význam má pri obyčajnom pokrme jeho trovenie, zažívanie, taký význam má meditácia pri Božom slove.

        Bibliu treba vziať do rúk roztúžene, chcejúc spoznať pravdu a chcejúc sa dať poučiť ňou. Biblia nezjaví svoje bohatstvo, svoju pravdu, múdrosť, krásu, vznešenosť, keď sa človek priblíži k nej vo vedomí svojej múdrosti, teda ľuďom namysleným, pyšným, sebestačným.

     Hlavná požiadavka pri čítaní Biblie je tá, aby človek

Miloval pôvodcu Biblie, totiž Pána Boha. Láska k Bohu núti

Nás k tomu, aby sme siahali za Bibliou a zase čítanie Biblie

Roznecuje našu lásku k Bohu.

                                        59.

      Čínska rozprávka o dvoch rozvadených susedoch

Tak znie, že keď po zemi chodil nejaký ich Boh, navštívil

Aj týchto dvoch ľudí, ktorí žili v hneve a vzájomne strpčovali

Si život. Najprv zašiel k jednému a povedal mu: Dnes si

Môžeš žiadať čokoľvek len chceš, každú žiadosť ti splním.

A tento človek na všetko pozerajúc pod zorným uhlom suseda

Prv než by bol vyslovil svoju žiadosť, opýtal sa boha, či

Pôjde aj k susedovi, či aj jemu každú žiadosť splní.

Boh odvetil kladne. „Tak daj mi dvojnásobný diel toho, čo si môj sused bude žiadať!“ Išiel boh k susedovi a oslovil aj toho takým istým spôsobom. Ani ten nebol inakší. Aj jeho najprv osud susedov zaujímal. I spýtal sa boha, či bol aj u jeho suseda a keď áno, čo si ten žiadal. A boh správne povedal pravdu:

Dvojnásobný diel toho, čo si ty budeš žiadať. „Tak dobre, daj mi teda to, aby som oslepol na jedno oko.“ A stalo sa mu po vôli. A splnila sa žiadosť i susedovi, oslepol na obe oči. Takto sa pomstí závisť.

                                               ...

     Veľkým a špatným hriechom je závisť. Ako inak znie Ježišova rada: „ Mat. 7,13. A tiež napomenutie ap. Pavla / Gal. 6,2/: „ Jedni druhých bremená znášajte a naplníte zákon Kristov.“ Obyčajne sa len tak vysvetľuje táto výpoveď, ako keby tu bola reč o tom, že si máme vzájomne po hmotnej stránke pomáhať, kým tu sa majú pod tými bremenami rozumnieť aj chyby, zlé vlastnosti našich spolublížnych. Najľahšie je posudzovať a odsudzovať. Trpezlivo, zhovievavo znášať to zlé a nepríjemné so strany blížneho vie len v Kristu živý kresťan.  

                                                60.

        Jeden veľkoobchodník utrpel veľmi veľkú škodu, no nie vlastnou vinou. Navštívil ho farár v tom nešťastí a obchodník sa žaluje, že stratil všetko, všetko. Farár na to: Všetko ste, naozaj všetko ste stratili? Tak aj svoju reputáciu?“ Tú nie, odvetil človek, chvála Bohu moje meno zostalo čisté, moja statočnosť zachovaná. „ Tak nechala Vás manželka je ani anjel, láskavá, verná, múdra.“ „Tak potom dietky Vás opustili?“ Obchodník odpovedajúc, chválil svoje dietky, že len teraz vidí, aké sú mu oddané. „Milý priateľu“ farár na to všetko obchodníkovi povedal: „ ako môžete povedať, že ste všetko stratili. Utratili ste niečo peňazí, a čo tam po nich. Dôležitejšia je láska, vernosť, priateľstvo, tieto duchovné poklady, a hľa, tie sú vždy vaše. Potešte sa! Nezúfajte si! Dúfajte!

                                                -

        Princezná Eugenia zo Švédska predala svoje diamanty, aby za tie peniaze dala vystaviť ústav pre neliečiteľne chorých nešťastníkov. Modlila sa veľa za obrátenie istej úbohej ženy tam opatrovanej .A raz, keď ju navštívila v ústave , žena ju vítala slovami : „I Jána 1,7. Aj mňa, aj mňa,“ a z očí jej len tak tiekli slzy. Princezná poznamenala, že v tých slzách znovu uvidela svoje diamanty.

                                                -

        Ježiš povedal: „Robte si priateľov z mamony neprávosti, aby keď sa pominie, prijali Vás do oných večných stanov. “Luk. 16,9. Čo toľko znamená , že máme vieru v svojom srdci a tá viera rodí ovocie lásky.

                                                61.

        V spoločnosti, kde bol i farár prítomný, prešiel rozhovor na duchovné , náboženské veci. Odzneli tam všelijaké poznámky. Istý pochybovač popieral jestvovanie pekla. Farár sa nepúšťal do debaty ohľadom pekla, len pripomenul niekoľko výpovedí z Biblie, podľa ktorých nekajúcich hriešnikov čaká večné trápenie, peklo, kde bude veru plač a škrípanie zubov. Pochybovač na to žartovne tak odpovedal, že nemá všetky zuby a ktoré ešte má, dá si ich pred smrťou vytrhnúť. Spoločnosť sa zasmiala. A keď sa rozišla, tento pochybovať naozaj si umienil, že si zuby dá hneď vytrhať. Sadol si do koča a prikázal sluhovi, aby ho zaviedol k zubného lekárovi. Koč zastal pred domom lekára. Sluha zoskočil a chcel pomôcť svojmu pánovi pri zostupovaní s koča, ale s úžasom zbadal, že

jeho pán v koči sedí mŕtvy. Boh sa nedá vysmievať. /Gal. 6,7/

                                                .......

      Kam by som utiekol pred tvojou tvárou ? Žalm 139.

                                                .........

     Často počuť otázku: Kde je peklo? Biblia na ňu nedáva odpovede. Avšak Bohu, ktorý tento veľký svet stvoril, naozaj

Nebolo ťažké niekde vo vesmíre umiestniť i peklo. Mnohí ľudia zase nevedia sa spriateliť s myšlienkou, že by dobrý Boh stvoril peklo, miesto múk a trápenia. Pôvodnou vôľou Božou nebolo trestať a trápiť ľudí. Boh ani teraz nechce zahynutie človeka. Preto ho aj volá k sebe, núka mu svoju milosť, ale keď človek nechce byť spasený, pohŕda Božou milosťou, neverí a len v hriechoch zotrváva, svojmu zatrateniu je len on sám na vine a nie dobrý Pán Boh.

     Ináč sú takí ľudia na zemi, o ktorých i my sami tvrdíme, že keby nebolo peklo, kvôli ním by ho musel Boh stvoriť.

                                        ..............

                                            62

     Bolo to v dávnejšej dobe, že mladíka odsúdili na smrť pre istý zločin. Mal byť obesený. A v to ráno o 6. Hodine, keď na malom zvone k ránu zvonia, matka nešťastného mladíka pochodila všetky úrady, prosila sudcov o milosť, všelijako sa

Pokorovala, avšak všetko márne. Bol už určený deň, bola určená hodina, nebolo nijakej pomoci. Vyviedli mladíka na popravisko, tam stála šibenica, pri nej kat, dookola sudcovia

A personál. Čakajú 5-10 minút, ak mešká zvonár. Zvon neznie. Pošlú za zvonárom, zvonár staručký, už hluchý

Odkázal , že on už zvonil. Divné, zvonár zvonil a nebolo počuť. Idú vyšetriť prípad. Na veži neďaleko malého zvona nájdu matku odsúdeného omletú v krvi. Chcela zachrániť svojho syna a keď už nemohla nájsť nijaký iný spôsob, tak vyšla na vežu, prikradla sa k zvonu, vložila doň svoje ruky, aby vtedy, keď budú na ňom vyzváňať, srdce zvona neudieralo sa o spiež, ale o jej ruky a tak nevydávalo hlahol. – Ruky mala rozdrvené. Keď sa  prípade dopočula vrchnosť,

Pre takúto veľkú lásku a obeť matkinu dala milosť odsúdenému mladíkovi.

                                        .........

     „Nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dušu položí za svojich priateľov.“ Jána 15, 13.

                                        .........

      Pán Ježiš Kristus vydal seba samého dobrovoľne na hroznú smrť kríža, aby nás vykúpil od všetkých hriechov,

Od smrti večnej a moci diabolskej. Ako sa mu odplácame za

Túto obeť, za Jeho večnú lásku?

                                           63

     Istý cestovateľ,  keď sa blížili loďou k ostrovom, kde už mnohé lode stroskotali, vzal mapu a jednoducho nožíkom vyškrabal na nej tie ostrovy. A potom išiel ku kapitánovi a pýtal sa ho, čo je za chyba s tými ostrovmi. Kapitál vysvetlil: V hmle je nebezpečie veliké, ale dúfam, že bude jasné počasie a šťastlivo prejdeme. Na to tento poznamenáva. „Pán kapitán, ja mám tu opravenú mapu“. „Ako... ukážte že mi ju. Zaujíma ma.“ A keď videl mapu a na nej to mazanie, privolal si svojich dôstojníkov a povedal im: „Pozrite, tento cestovateľ je blázon. No nie nebezpečný

                                                        -

        Jeden človek keď do hostinca, obyčajne veľkým krikom tam hovoril a špatne sa vyjadroval o náboženstve, o cirkvi a o farároch. Pritom ešte aj na stôl búchal, hrkotal pohármi, s fľašou robil ustavičný lomoz. Potom prišlo k zmene. Obrátil sa s žil bohabojne. Opýtali sa ho, prečo robieval v hostinci vždy taký zbytočný lomoz. Odpovedal takto: „ Počul som vždy taký v svojom vnútri nejaký hlas, ktorý sa ma spytoval, či som istý, že naozaj nieto Boha, že náboženstvo ohlupuje ľudí. A ja som tým lomozom chcel prehlušiť hlas svedomia.

                                                -

        Keď mali byť mestá Sodoma a Gomora potrestané a zničené, Boh dal možnosť záchrany Lótovi. Keď Lót aj svojich zaťov volal, aby utiekli z mesta a že príde skaza, zaťom sa zdalo, ako keby len žartoval.- Mnohí súdim podobní aj v dnešnom svete. Jasné je napomenutie Ježišovo: „Pamätajte na Lótovu ženu!“ Luk. 17,32.

                                                64.

        Stará ale poučná je história o breslavskom zvonárovi. Horúca, vriaca tekutina v kolte bola už hotová, bolo ju len treba spustiť do formy zvonovej. Majster zvonár bol ešte inou prácou zaujatý a svojho učňa upozornil, aby sa kohútika neopovážil dotknúť. Zvedavosť chlapcova bola väčšia ako vôľa a veru obšmietajúc sa okolo kotla dotkol sa aj kohútika a v tom celá tekutina vtiekla do formy. Naľakaný učeň zabehol do chyže za majstrom a priznal sa k svojej vine , prosiac o odpustenie. Majster uchvátil hrozný hnev, neskrotný hnev, schytil meč a vrazil ho do chlapca. A potom išiel do dielne a tam videl, ktorého bol ukrutne potrestal. Ide za ním, leží v krvi zavraždený, mŕtvy. A krv volá o pomstu. Pomsta nevystala. Majstra uväznili, odsúdili na smrť. Pred popravou vyslovil si ešte tú poslednú žiadosť, aby aspoň smel počuť hlas toho zvona, pre ktorý musí umrieť.

                                                -

        Najväčšmi sa človek vtedy pomstí, keď sa nepomstí. Lebo keď človek mlčí, prehovorí a jedná Boh. Keď človek hovorí a jedná, mlčí Boh.

                                                -

        To je nekresťanské a rúhaním keď človek nevie svojim spolublížnym odpustiť viny. Keď rozmýšľa nad tým, aby sa im mohol odplatiť. Vtedy vlastne aj Boha ukracuje o česť, lebo je napísané, že Bohu patrí tá moc a to právo, aby hriešnikov trestal.

        „Keď sa aj hneváte, nehrešte „ Ef. 4, 26

                                                65.

        Počas bojov, aké boli v Amerike medzi prisťahovalcami a domorodými indiánmi, došlo ku všelijakým  ukrutnostiam. Stalo sa , že pri takom drancovaní Indiáni uniesli aj jedno päťročné dievčatko. Nezabili ho, ono rástlo spolu s indiánskymi dietkami. Tá žena, ktorej muža počas týchto bojov zabili a dcérku uniesli, ťažko znášala svoju stratu a bolesť.- O niekoľko rokov neskoršie, keď sa bielym podarilo podmaniť jedno za druhým indiánske kmene, vláda poslala medzi nich pracovníkov, ktorí mali Indiánov navykať a naučiť pokojnému životu. Prihlásila sa aj opustená žena, zverili jej výchovu dietok. Svojou tichou, prívetivou povahou získala  si dôveru Indiánov, takže je vďačne zverili svoje dietky. Vychovávala ich s láskou a svedomito. Nápadné jej bolo, že niektoré dietky majú svetlejšiu pleť. To budú asi unesené dietky, pomyslela si, a prirodzene roztúžila sa po svojej dcérke. Ach, keby ju tak našla. A keby aj tu bola, ako by ju poznala. – Za niekoľko rokov sa dietky v inom prostredí celkom zmenia. Rozmýšľala, ako začať stopovaním. Boh jej poradil. Raz, keď sa okolo nej zhromažďovali dievčatá, zaspievala pieseň „Ježiši, drahý poklade“ , tú, ktorú kedysi doma spievali. Pozerá na dievčatá a vidí, že jedno z nich sa strhne, prestiera si čelo ako keby sa zo sna prebúdzalo, potom otvára ústa, ako keby chcelo a vedelo tú pieseň spievať a v tom radostný výkrik. Matka spoznala, matka našla svoju milovanú a postrádanú dcérku a dcérka mohla zasa v náručí drahej svojej matky spočívať. Zvláštne, že to dievča v cudzom svete zabudlo na svojich rodičov, na reč , ale nábožný spev zostal jej v pamäti.

                                         ...........

                                             66.

     Vojenský kňaz konajúc svoje povinnosti na bojisku oslovil raneného vojaka slovami: „Či by ste nechceli, aby som vám prečítal niečo z Biblie?“ Ranený vojak odvetí: „Smädný som, radšej by som sa vody napil.“ Kňaz dlho nerozmýšľal, ale svoju vlastnú prikrývku poskladá a podloží pod hlavu vojakovi. Vojak o chvíľku zvolá: „Zima mi je“. Kňaz si vyzlečie kepeň a prikryje ním vojaka. A na to vojak, i keď mu to ťažko pripadlo, sadol si a skúmavým pohľadom prezrel kňaza , pozrel mu do tváre a povedal: „Ak v tej knihe je niečo takého, čo uspôsobí človeka k činom, aké mi vy preukazujete, nuž čítajte mi z nej, nech počujem.“

                                                -

        Ev. Matúša 5,16 : „ Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho otca, ktorý je v nebesiach.“

                                                -

        Istý pacient v nemocnici bol príliš nespokojný a netrpezlivý. Mal dostať obed- vajíčko na mäkko uvarené. Sestra diakonisa mu ho priniesla. Ledva ho načne, už aj vracia s poznámkou, že je tvrdé. Diakonisa prinesie mu druhé. Pacientovi nechutí, lebo mu je nie dosť uvarené. Na nevrlé počínanie pacientovo diakonisa odpovedala elektrický varič a surové vajce a bez hnevu, nežne s láskou povedala pacientovi: „Viete čo, vajíčko budeme spolu variť, vy sám poviete, keby je už dosť uvarené.“ Pacient bol premožený, láska zvíťazila, trpezlivosť diakonisy ho zahanbila. Keď sa dozvedel po prameni takej lásky a trpezlivosti, dali mu do rúk Bibliu.

                                                67.

        Vo svojom svedomí prebudený hriešnik prišiel k mužovi Božiemu a dojato vyznával: „ Verím , cítim, že predsa len existuje Boh!“ „ V tom niet nič zvláštneho, - odpovedá mu Boží muž- aj diablovia veria a trasú sa.“ „ Ale mňa trápia viny, nemám odpustené hriechy !“ „ Pozrite sa, napísané je, u proroka Izaiáša 55,6,7 : Hľadajte Hospodina.... vzývajte ho.... nebť jest hojný k odpuštění.“ „ Dobre, dobre, ale moje hriechy sú veľké!“ „ Tak si prečítajte u Izaiáša 1,18 : Budou-li hříchové vaší jako... šarlát, jako vlna budou.“

„Pravda, ale mojich hriechov je tak mnoho, že ja to nemôžem veriť.“ „Všimnite si prosím, že u proroka Izaiáša aj toto je ešte napísané /53,6/: Hospodin uvalil na nej /Ježiša/ neprávosti všech nás od každého hriechu .“ „Nemôžem veriť!“ žaluje nešťastník. Nakoniec mu Boží muž radí toto: „Keď nemôžete tomu veriť, tak si kľaknite na kolená a povedzte tomu Bohu, o ktorom ste pred chvíľkou tvrdili, že veríte v Neho, toto: Pane Bože, ty ma v svojom slove klameš .“

                                                -

        To je vlastne viera, keď sa človek celým srdcom spolieha na zasľúbenie Božie.

                                                -

        Na verejnom zhromaždení, kde sa proti náboženstvu hovorilo, odznela aj taká poznámka, že život Ježišov je vymyslená rozprávka. V tom vstal jeden robotník a povedal: „ Pred 30 rokmi bol som na hanbu svojej rodine, nikto sa nechcel stýkať so mnou. Umienil som si , že začnem inak žiť, nepodarilo sa mi to docieliť. Podpísal som sľub, že nebudem piť, zrušil som ho. Ani v žalári ma nenapravili. Potom som spoznal Ježiša, ten mi pomohol. V jeho slove našiel som milosť a odpustenie, stal som sa novým človekom a teraz cele Jemu náležím. Ak je história o Ježišovi len rozprávkou, ako vysvetlíte tú zmenu, ktorá sa so mnou stala?“

                                                68.

        V roku 1857 Dr. Hudson Taylor cestoval do Číny, aby tam ako misionár získaval pohanov pre Kráľovstvo Božie. Loď , ktorou cestoval, dostala sa do takého prúdu, ktorý ju hnal ku koralovým ostrovom a tak lodi hrozilo nebezpečie, že stroskotá. Všetka námaha na záchranu bola márna, vietor nezavial a cestovatelia s hrôzou pozorovali, že na brehoch ostrova tamojší domorodci- ľudožrúti už s potešením očakávajú svoju korisť. Kapitán dôverne prehlasuje, že už všetko vykonal, čo mohol, už naozaj niet nejakej nádeje na záchranu. Misionár v tom ozval sa a povedal, že ešte všetko nie je vybavené v záujme záchrany, že sú na lodi štyria veriaci kresťania, utiahnu sa do svojich kabinetov a budú volať K Bohu o pomoc. Taylor ledva sa začal modliť, už vedel, že ich Boh neopustí. Vyšiel na palubu, kde námorníci pod velením kapitána tuho pracovali a s radosťou zvestoval, že dostanú vietor opačným smerom, nech vytiahnu lodné plachty. Kapitán sa usmial, ale keď pozrel na stržeň, zbadal, že sa práporček pohybuje. Vskutku strhol sa vietor a loď odplavila z blízkosti brehu na veľký zármutok divochov. Vietor potrval dovtedy, kým sa loď nedostala čínskym brehom.

                                                -

        Nenazdajte sa, že modlitba je nejaká moc, ktorou prinútime Boha, aby pozmenil svoju vôľu, alebo svoj plán. Naopak. Modlitba naša je preto vyslyšaná, lebo ju Boh vo večnosti predvídal a jej splnenie vzal tiež do svojho plánu. Keď sa cítime ponuknutí k modleniu od Ducha svätého, tak môžeme byť istý, že budeme vyslyšaní.

                                                -

        Ep. Jakuba 5, 17-18 : „ Eliáš bol človek nám podobný. Ale horlivo sa modlil, aby napršalo a nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A zase sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala úrodu.

69.

        Počas francúzskej revolúcie dievča, ktorého celú rodinu boli vyvraždili, utieklo a ukrylo sa u farára Oberlina v Steinthale. Polícia pátrala po dievčati, hoci nič takého nespáchalo, za čo by mohlo byť potrestané. Stopy priviedli políciu k farárovi Oberlitonovi . Bolo ráno, keď polícia zaklopala na fare. Farár Oberlin stál pred dilemou. Čo urobiť, či klamať a s kamstvom zachrániť dievča alebo povedať pravdu a uvaliť do nešťastia dievča i seba? Prirodzene klamať nechcel a pritom veril, že Boh môže aj bez klamstva dievča zachrániť a preto porúčajúc dievča do Božej ochrany povedal polícii: „ Nech sa páči páni, prevediem Vás cez celý dom, presvedčia sa sami, či dievča je tu alebo nie.“ A tak šli z izby do izby a na koniec otvoril dvere do korán na tej izbe, kde bolo dievča ubytované. Policajti nakukli do tejto izby a keď nevideli v nej nikoho, odišli preč. Ani dievča neklamalo, ani len nevedelo o tom, že ho polícia hľadá. Počulo kroky stydlivosti zastalo za dverami. Boh dievča zachránil bez klamania.

                                                -

        List Efezským 4,25 :“ Odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym.“

                                                -

        Pravdovravnosť je jedným dôkazom obrátenia a posvätenia pri človeku. Duchom Božím videný človek nepovie lož. Ľudia často klamú. Aj úmyselne, aj zo zvyku aj zo žartu a ani nepovažujú klamanie za zvláštny hriech. Ľudia klamú k vôli hmotnému zisku, i k vôli tomu, aby sa z nejakej nepríjemnej situácie zachránili alebo sa chcú v lepšom svetle predstaviť. Klamanie z akejkoľvek podnútky je vždy hriechom a nezostáva bez trestu.

                                                70.

        Ak statočne a svedomito pracuješ v svojom povolaní nie si spokojný alebo iný nie sú spokojní s výsledkami, pripomeň si túto históriu a poteš sa ňou.

        Presbyteri istej cirkvi v Anglicku prišli korporatívne k svojmu staručkému farárovi a slušným spôsobom ho vyzvali

aby sa zriekol farárstva. Povedali mu: “Milý náš kazateľ viete,

že Vás máme radi ,ale nezazlievajte nám, keď Vám radíme, aby ste už išli na zaslúžený odpočinok. Pozrite, v minulom roku pri vašom účinkovaní sa nikto k Bohu neobrátil. “Tak je pravdu máte!“ -odvetil staručký, pritom zbožný, svedomitý a dobrý farár. “Minulý rok bol vskutku trochu suchý, neúrodný, mne samému je ľúto ,že sa duše neprebúdzali ale o jednom obrátení viem. Malý Bobby Moffat prejavil neobyčajnú lásku k Pánovi.

Ovšem ,on je ešte len dieťaťom .Tento prípad nemôžeme brať do úvahy.“ Farár zostal i na ďalej v službe Pánovej o pár rokov

pozdejšie prišiel k nemu mladík Bobby Moffat a povedal :“Duchovný otče, čo myslíte, naučím sa ja dakedy kázať? Niečo mi tu v srdci prikazuje ,aby som kázal. Veľmi by som bol šťastným

keby som mohol duše privádzať ku Kristu. “A Farár ho posmelil: “Nuž, Bobby, prečo by si nemohol ,skús! “A mladý Bobby

skúsil. Z mladého Bobbyho vyrástol Robert Moffat, ktorý v 

Afrike na misijnom poli predivné výsledky dosiahol.Keď sa

raz už ako svetochýrny misionár a slávny muž svojej doby zjavil v anglickom parlamente, na jeho počesť vstal kráľ a

spolu s ním vstali zo svojich miest i všetci parlamentári.

          Ajhľa, aký môže byť mýlny posudok ľudí. Ten rok, v ktorom cirkevníci neboli spokojní s účinkovaním svojho farára, bol vari najúrodnejší, lebo v tom roku pod vplyvom kázania staručkého kazateľa obrátil sa Robert Moffat, ktorý ako misionár premnohé duše vyviedol  z pojanskej tmy a priviedol ku Kristovi.

             „Nič nesúďte predčasne“I.kor.4,5.

                                                71.

        Chudobný biedny chlapec chodil po žobraní. Prišiel i do mlyna, bol večer, nuž pýtal si i nocľah. Mlynár s dobrosrdečnou svojou ženou nachovali chlapca a v izbe na lavici mu popravili. Chlapec nijako nemohol zaspať. Rozmýšľal nad svojou biedou, nad svojim neutešeným položením. Ako tak rozmýšľa, odrazu upúta jeho pozornosť pravidelný tlkot strieborných hodiniek, položených na stole, ktoré videl už aj vtedy, kým svetlo horelo. Upadá do pokušenia. Hodinky vziať a ujsť s nimi. Zvodný nápad! Ale mu prišla na um nebohá dobrá matka, ktorá ho učila báť sa Boha a plniť Jeho sväté prikázania, premohol pokušenie, nesmie kradnúť. Na chvíľku sa uspokojil, ale hodinky znovu začali v jeho duši mátať. Zdalo sa mu ako keby mu niekto takto bol radil: Vezmi si hodinky, predáš ich, za peniaze si kúpiš poriadne šaty , potom prihlásiš sa niekde do služby a tvojmu žobraniu a bedáreniu bude koniec, o mlynára sa netráp , on je dosť bohatý, nepocíti stratu hodiniek a dakedy mu môžeš škodu ešte aj vynahradiť. Pokúšanie sa ho vždy väčšmi zmocňovalo, chlapec zápasil hrdinsky. Už len siahnuť za hodinkami, málo chýbalo ku vykonaniu hriechu, ale v tom chlapec vyskočil z postele a cez okno do záhrady , a bežal ako mu len nohy vládali. Zastal pri hore na čistinke a sadol si. Čakal, kým bude svitať a potom pôjde ďalej svetom. Svitalo. Pri ranných lúčoch s hrôzou zbadal, že utiekol na miesto, kde bola šibenica. Okolo neho neboli skaly a drievka ako sa domnieval, ale kosti kedysi popravených. Kľakol si na kolená, ďakoval Pánu Bohu, že ho zachránil pred hriechom. Keby bol podľahol pokušeniu, bol by hlbšie padal a svoj život by bol snáď na takej šibenici skončil. Vrátil sa do mlyna, pokorne vysvetlil v akom pokušení sa nachádzal a prečo zmizol z domu bez pozdravu, bez slova. Bezdetný mlynár statočného chlapca prijal za svojho syna a postaral sa o jeho budúcnosť.

        „Pobožnosť je na všetko užitočná, lebo má zasnúbenie pre terajší aj budúci život.“ I. Tim.4,8

                                                72.

        Severné pobrežie Škótska miestami strmé, bralisté, vysoké, vypadá ako hradné múry. V priehlbinách vtáky si narobia hniezda a odvážni lovci, horolezci, keď sa ináč nedá, spustia sa na povrazoch, hore pripevnených a pohľadajú hniezda, pozbierajú vajcia a potom spolu s korisťou znovu vylezú po povrazoch. Prihodilo sa raz, že jeden mladík spúšťal sa dolu po povraze a na nejakej vyčnievajúcej skale si zastal aby si oddýchol. Povraz sa mu nejako vyšmykol z ruky a tak dostal sa do hrozného nebezpečia. Bleskorýchle uvážil, že tu musí rýchlo jednať, inak je stratený. Na skale nemôže dlho stáť, dostal by závrat, kričať darmo kričí, nikto ho nepočuje, pod ním hlbočina a hore po brale výjsť nemôže. Spustený povraz sa ešte sem tam kolembá, ale čo chvíľa bude kratšie pohyby robiť, vždy bude vzdialenejší od neho. Niet iného východiska, musí skočiť a v skoku uchytiť povraz. Odvážil sa. Skočil a šťastlivo uchytil povraz. Zachránil sa.

        Aj pre hriešnika len jeden jediný spôsob záchrany jestvuje. Ježiš povedal: „ Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (E. Jána 14,6) Aj apoštolovia to isté vyznávali: „A nieto spasenia v ničom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Skutky 4,12) Kde nájde bezpečie, útočište, záchranu, pokoj hriešnik, keď ho začne prebudené svedomie obviňovať, keď sa začne hnevu Božieho báť, keď si uvedomí, že si zaslúži večné zahynutie? Len u Ježiša! Treba smelou dúfanlivosťou uchvátiť milosť Božiu, ktorá je nám v Kristu Ježiši prístupná a ponúknutá. 

                                                73.

        Lekár a farár sa rozprávali. Lekár vyjadroval svoj údiv nad tým, že farár, tak vysoko vzdelaný človek, ešte vždy verí v Bibliu. Farár mu takto odvetil: „Pán doktor, keby ste prišli k takej skúsenosti, že istý liek v určitej nemoci pravidelne pomáha a keby ste vy sám pomocou tohto lieku boli vytrhnutý z náručia smrti a keby ste vedeli, že pri sto a sto pacientoch sa ten liek dokonale osvedčil, či nebudete mať dôveru k tomu lieku?“ „Pravdaže budem mať“ odvetil lekár. „Tak som vám obrazne vysvetlil, čím je kresťanstvo. Moja viera spočíva na osobnej skúsenosti. Niekomu sa to môže zdať rozprávkou, ale ja viem, čo som skúsil, prežil. Predtým srdce moje bolo nespokojné, cítil som sa nešťastným, odkedy ale verím, mám pokoj, potešenie a všetko čo potrebujem. Pozorujte aký je rozdiel medzi smrťou kresťana a neveriaceho, potom zmeníte svoj náhľad.“ Lekár mlčal a rozmýšľal.

                                                -

        V revolučnej dobe sa to stalo, že sa rečník tuho rozhovoril a s veľkým oduševnením kričal: „Nebudeme veriť v Boha, porúcame kostoly, popílime Biblie, odstránime kňazov, aby nám nič nepripomínalo Boha!“ Do reči sa mu zamiešal ktosi a povedal: „Či porúcate aj hviezdy?“

                                                -

        Žalm 19: „Nebesá vypravují slávu Boha silného a dílo rúk jeho obloha zvestuje.“

                                                -

        Skúsená vec, že ten, kto Bibliu kritizuje, snáď ani len jednu kapitolu z nej neprečítal a kto proti náboženstvu hovorí, sotva sa dakedy modlil, sotva skúsil, čo to je veriť v Krista, čo to je pobožne žiť. Pravda, niekedy je len kresťanské. Viera Duchom Svätým vštepená do srdca, je takou silou, ktorú nepremôže žiadna múdrosť svetská, nijaká moc zemská, ani pekelná.

                                                74.

        Skálo vekov, v svoju skrýš,

        Priviň ma v nej srdce stíš.

        Vnor ma v svätej krvi zdroj,

        Všetky rany hriechu zhoj.

        Príď, ó, príď mi na pomoc,

        Odpusť hriech, znič jeho moc.

        Nárek nezbaví ma múk,

        Nepomôže práce rúk.

        V priepasť vedie moja púť,

        Musím biedne zahynúť...

        Neviem zkade, neviem kam,

        Ku Tebe sa primykám.

        Prázdne ruky vystieram,

Horké slzy zotieram,

Nahý som- ty odev daj,

Bezmocného požehnaj,

Vrúcnych prosieb počuj hlas,

Spasiteľu, spas ma , spas.

Až mi biely smrti mráz

zavrie oči pre svetovraz

by sa otvorili tam,

kde Ty súdiť budeš sám.

Skálo vekov v svoju skrýš

priviň ma, v nej stíš ma stíš!

V roku 1756 v mestečku Codymain (Írsko) istý zbožný laik držal evanjelizačné zhromaždenie, na ktoré zo zvedavosti zašiel aj August M. Toplady, 16-ročný snaživý mladík. Pod dojmom počutej kázne na text Ef. 2,13 zložil pieseň: „Rock of ages, cleft for me...“ Horejší preklad je od M. Rafajovej.

        Na lodi vypukol oheň. Cestovatelia pripevnili svoje záchranné pásy a poskákali do mora. Istá žena v tom zmätku nevedela si nájsť záchranný pás, skočila teda bez neho do vody a plávala popri mužovi, že už nevládze. Ten radí spievať: „Skálo vekov...“ Spievajú oni dvaja, za nimi ostatní. Spev dodáva silu, odvahu a vytrvalosť. Vydržali všetci kým neprišla záchrana. Požehnaná pieseň! Tu od časnej smrti zachránila mnohých, ale viac je tých šťastných, ktorí pri spievaní tejto piesne zostali zachránení pred večnou smrťou.

                                                75.

        Syn sa opýtal svojho otca, aký je rozdiel medzi človekom, ktorý má Ducha Svätého a medzi takým, ktorý nemá. Rozumný a v Božích pravdách zbehlý otec hneď pohotovo dal svojmu synovi nasledovné vysvetlenie. Vezmime dve železné tyčinky, ihly, úplne sú rovné. Potom do jednej pustíme elektrický prúd, bude zmagnetizovaná. I naďalej budú rovné navonok, ale táto bude mať v sebe skrytú vzácnu vlastnosť. Magnetická ihla je nepostrádateľným prístrojom pre námorníkov, jej pomocou nájdu smer na mori, kde niet ciest. Tak aj Duch Svätý, prebývajúci v duši ľudskej upravuje človeka pútnika, aby v oceáne hriešneho sveta našiel cestu do večnej vlasti, do priestoru pokoja.

                                                -

        Rim. 8,14 : „Všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží:“

                                                -

        Jediná dcéra nesmierne zarmútila svojich rodičov tým, že si zamilovala svet. Žila v rozkošiach, radovánkach vzdialená od svojich rodičov. Rodičia ju milovali a očakávali, že dakedy predsa sa len vzpamätá a vráti. Ale ak sa bude báť prísť domov, pomysleli si, bolo by jej dobre nejako dať na vedomie , že i keď zhrešila, odpúšťajú sa jej viny. A vymysleli ten spôsob, že večer vyložili nad dvere lampáš. Ak sa vráti, i tak len v noci, lebo by za dňa sa hanbila.- Čakajú mesiace, roky, svetlo pravidelne vykladajú každý večer. Dcéra sa nevracia. Už zostarli, umierajú. Zavolajú si susedov, nechajú im značný obnos s prosbou, aby to svetlo miesto nich ani vykladali tam každý večer, ak by sa predsa len vrátila ich dcéra, nech by vedela, že jej odpustili. Niečo podobného v dokonalejšom zmysle koná Duch Svätý. Skrze sväté Evanjelium nás, z raja vyhnaných hriešnikov chce viny všetky, i poskytuje svetlo, aby sme potrafili domov, do Jeho roztvoreného náručia.

                                                76.

        Keď Hospodin zavrhol Saula pre neposlušnosť , Samuel na rozkaz Boží pomazal Dávida za kráľa. Dávid pravda ešte nezačal kraľovať, lebo ešte žil Saul, ale mal tým slávnostným obradom prisľúbené a zaručené, že bude kráľom. Na čo bol potrebný ten slávnostný obrad, veď Samuel mohol jednoducho slovom prisľúbiť Dávidovi, že po smrti Saulovej bude kráľom. To pomazanie malo svoj význam. Vieme, že Saul nenávidel Dávida, chcel ho aj zabiť a to niekoľkokrát. Dávid sa ukrýval po horách, v jaskyni.  V takom súžení ľahko mohol Dávid, keď aj nie zúfať, ale aspoň zapochybovať, či naozaj on má byť kráľom, taký prenasledovaný? Rozpomienka na obrad pomazania utvrdzovala ho v presvedčení, že vskutku on je, on má byť kráľom. Tak je aj s Kristom. V ňom sme sa stali dietkami Božími, údami kráľovstva Božieho, dedičmi večného života. A v živote prídu všelijaké úzkosti, utrpenia, pokušenia...Človek ľahko zapochybuje, či sa môže spoliehať na Božie zasnúbenia. Rozpomienka na krst, ktorého svedkami sú krstní rodičia, rozháňa pochybnosti a človek sa poteší v nádeji na večné blahoslavenstvo.

                                                -

        Pohan bol prítomný na službách Božích, keď kresťania prijímali Večeru Pánovu. Dal si vysvetliť, čo Večera Pánova znamená. Bolo mu povedané, že pod spôsobom chleba a vína prijímame telo a krv Krista Ježiša. Páčilo sa mu všetko, ale poznamenal, že kresťania nie sú opravdu pohostinní. Ako tomu mali rozumieť? Vysvetlil tak, že dlho nedržia v sebe Krista. Keby v nich prebýval Kristus, tak by sa nedopúšťali tak rýchlo všelijakých hriechov, ohovárania, lakomstva, skúposti, sebectva, pýchy a iných neprávostí.

                                                77.

        V roku 1789 mužstvo anglickej lode „ The Bounty“ sa vzbúrilo. Tí , ktorí neboli pochytaní, aby ušli pred trestom vylodili a utiahli sa na ostrove Pitcairn v južnom oceáne. Za 10 rokov vládlo opilstvo, nemravnosť a vraždenie na tejto osade utečencov, kým po mnohých orgiách , zvadách , bitkách a chorobách zostal len jeden jediný človek pri živote. Volal sa Alexander Smith. Tento osamelý námorník prehŕňal sa medzi zachránenými vecami a našiel tam aj Bibliu. Začal ju čítať. Vo svetle Božieho slova spoznal svoju hriešnosť, pokajal sa, obrátil sa, uveril v Krista, našiel pokoj a od toho času prestal vládnuť hriech na tom ostrove. Dľa príkladu námorníka a pod vplyvom Božieho slova , ktoré tamojším ľuďom čítal a podával, zmenili sa všetci a taký poriadok nastal, že pripútal pozornosť a obdiv všetkých, ktorí tam pricestovali.

        Táto zvláštna Biblia je zachovaná v knižnici v New Yorku. Ale takých istých Biblií je dosť po svete, len keby ich chceli ľudia čítať.

                                                -

        Pri obrátení v človeku nastanú veľké zmeny. Človek pred obrátením slúžil satanovi , hriechu, svetu, po obrátení žije Bohu, spravodlivosti a svätosti. Pyšný vstane sa pokorným, lakomý štedrým, nemravný čistým, opilec triezvym, lenivý usilovným, kto klamal teraz už pravdu hovorí, kto ľahkomyseľne pozeral na život, teraz už vie, že je a s ktorou treba verne šafáriť, predtým veľa daromných rečí mal, teraz vzdelávateľne hovorí, predtým mal veľa starostí a reptal proti Bohu, teraz dúfa v Boha Otca, jedným slovom predtým bol nešťastným synom alebo dcérou zatratenou, teraz je už blaženým dieťaťom Božím.

                                                78.

     Veriaci kresťan sa má vždy z čoho tešiť a radovať. Pre tých , ktorí nie sú s ničím spokojní a na tomto svete nevedia byť v za nič vďační, nech je poučením roztomilá história o misionárovej dcéruške, o Pollyanne. Túžila vždy za bábikou, s ktorou by sa kedy- vtedy pobavila. Rodičia jej nemali ani za čo ani kde zakúpiť. Občasne dokázali od všelijakých dobrodincov a priateľov misie zásielky, balíky a v nich rôzne predmety. Pollyanna sa úfala, že dakedy dôjde aj vytúžená bábika. Raz prišiel podlhovastý balík a ona si celkom namyslela, že v ňom bude očakávaná bábika. Otvorila balík. A

V ňom nebola bábika, lež v ňom barly. Pollyanna sklamaná pustí sa do plaču. Plač dlho netrval. Pollyanna sa usmeje, rozveselí a povie: „Škoda, že nedošla bábika, ale ja za to som rada, že nie sú mi potrebné tie barly. “Veselo poskakujúc vybehla do záhrady.

        Kresťan sa nežaluje, keď sa mu žiadosti nesplnia, aj v zlom vidí niečo dobrého, vzácneho, za čo mu prichodí dobrorečiť Pánu Bohu. I na súženie tak hľadí, ako na dobrodenie Božie, keď súčasne v pokore uznáva, že si každé utrpenie svojimi hriechmi zaslúžil.

„A my vieme, že milujúcim Boha.... všetky veci slúžia na dobro.“Rim.8.28.

       Súžením cvičení sme k pokore, posilňovaní vo viere, pobádaním k modlitbe a vedení k tomu, aby sme odvracali svoj zrak od márností sveta tohoto a obracali k nebesiam. Utrpením priťahuje Boh k sebe človeka.

                                                79.

        Dojemná je francúzska rozprávka o srdci matkinom. Istý mladík si zamiloval necudnú ženskú. A tá, nakoľko nenávidela matku mladíkovu za svoju lásku v obmenu žiadala od mladíka, aby jej priniesol krvácajúce srdce matkino. Mladík vo svojej nerozumnej vášnivosti vyhovel žiadosti tej ukrutnej ženskej – zabil svoju matku chytro odrezal jej prsia, vybral srdce, položil na misu a ponáhľal sa k svojej milenke. Bola noc a tma, cestou sa potkol a spadol. V tom z misy ozval sa starostlivý hlások: „ Syn môj, či si sa neudrel?“ Ani zločin vraždy, ani nevýslovná surovosť synova nemohla usmrtiť matkino srdce, materinskú lásku.

        Nešťastné je to dieťa, ktoré sa nenaučilo plniť štvrté Božie prikázanie: „ Cti otca svého i matku svou...“ a keď sa za rodičovskú lásku, opateru, výchovu odpláca neposlušnosťou, grobianstvom a nevďačnosťou.

                                                -

        Múdry profesor takto počúval študentov: Ste mladí. Mladí ľudia vedia sa oduševňovať, mávajú skvelé ambície. Chceli by vynikať ako hviezdy na oblohe, a mali by radšej nato myslieť, aby boli užitoční ako pouličné lampy. Tým sa väčšmi potešia chodci tmavej noci po uliciach, ako hviezdam. Chceli by dosiahnuť vysoké pozície, snívajú o hodnostiach, chceli by vytvoriť niečo veľkolepého, napríklad skvelú báseň, krásny obraz, alebo šľachetný skutok vykonať, niečo mimoriadneho a nadmierneho, o čom by sa aj noviny rozpísali, čo by vzbudilo senzáciu a vyvolali obdiv – a vlastne vtedy ste na ceste k dokonalosti, keď svedomito vykonávate svoje drobné povinnosti a menovite keď nezabudnete častejšie písať listy svojim milým rodičom.

                                                80.

        V istom americkom veľkom a veľmi vyhľadávanom hoteli obsluha bola dokonalá, zdvorilá a dôkladná. Tajomstvo takéhoto úspechu v tom spočívalo, že každý zamestnanec tohto hotela pri svojom stolíku mal zavesenú tabuľku, na ktorej boli tieto slová majiteľove napísané: Moja reputácia je vo vašich rukách.

        Reputácia kresťanstva je v našich rukách. Podľa nás posudzujú kresťanstvo.

        „ A budete mi svedkami ...“ SK. ap. 1,8

                                                -

        Dr. Ján Henrich Barrows , keď sa z Indie po prednáškovej ceste vrátil, povedal, že India nepotrebuje kresťanstvo, ale kresťanov. Sami domorodci vyznávajú o nich: Títo kresťania misionári sú lepší, spravodlivejší, láskavejší a nezištnejší, ako ostatní ľudia a žijú životom vyšším.

                                                -

        Nejaký mlynár, neverec, mlel na svojom mlyne elektrickým pohonom hnaným. Každý deň, aj v nedeľu. Mlynár na niekoľko minút zastavil mlyn v nedeľu pred službami Božími, ktoré obdarovali nie ďaleko od mlyna a tak isto aj po službách Božích. Pri starostlivom pozorovaní zistili, že to zastavenie mlyna dialo sa vždy presne vtedy, keď popri mlyne do kostola išiel istý zbožný diakon. Keď sa mlynára opýtali, prečo to tak robí, povedal: „Diakon vyznáva to isté, ao vy, ale žije celkom ináč ako vy. A táto okolnosť mi nedovoľuje, aby som mlel vtedy, keď on tadiaľto ide. Niečo ma v srdci znepokojuje.“ Zbožný človek mu pripomínal Boha.

                                                81.

        David Brainerd bol misionárom medzi americkými Indiánmi. Keď prišiel na ich pôdu, rozložil si stánok , potom sa utiahol doň, aby si v modlitbe vyprosil radu, ako má misiu začať, a v nej pokračovať. Indiáni už vedeli o ňom, aj prišla skupina s úmyslom, že ho zavraždia. V hustom lesíku ukrytí čakali naňho. Keď sa im už dlho videlo čakať, poslali jedného, aby sa prikradol k šiatru a zistil, čo je s bielym misionárom. Indián cez škáru hľadí do šiatra. Vidí tam bieleho človeka, a počuje ako zhovára s neviditeľným Veľkým Duchom. Vidí avšak ešte niečo. Priťahuje sa k misionárovi obluda, had, štrkáč a práve dvíha sa, aby sa vrhol na človeka. Pomyslel si Indián, že oni sú zbytoční, keď belocha usmrtí had.- Ale had zrazu zmení svoj úmysel, zrieka sa obete a uberá sa von zo šiatra. Aj Indián sa rýchlo vzdialil, aby svojim druhom rozpovedal svoju skúsenosť. Brainerd nevedel nič o nebezpečenstve, v modlitbe dostal uistenie, že bude v ochrane Božej a že smie ísť k Indiánom. Aj inde medzi nich, tí ho s úctou vítajú, vďačne počúvajú, lebo sa dozvedeli, že v ostatnom nebezpečí ho ochránil Neviditeľný Veľký Duch.

                                                -

        Takáto udalosť je splnením Božieho zasľúbenia. Pán Ježiš Kristus pred svojim vstúpením povedal: „A tých , čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať démonov, novými jazykmi budú hovoriť, hadov budú brať a keby vypili niečo smrtonosného, neuškodí im...“

Marek 16,17.

        Veriaci v Krista sú si vedomí každého dňa Božej ochrany, sú spojení s Bohom a nemôže sa im nič takého stať, čo by Boh nechcel. Bez vôle Božej sa im ani len vlások nepohne na ich hlave.

82.

        Fritz Kreisler, jeden z najväčších umelcov huslistov, takéto vyznanie urobil: „Narodil som sa už s hudbou v mojom systéme. Inštinktívne som skorej poznal škály tónov, ako abecedu. Bol to dar Boží. Ja som si tú schopnosť nezadovážil, preto ani nezaslúžim si vďaku za hudbu, ktorú produkujem. Hudba je prisvätá k tomu, aby bola predávaná a považujem za hriech proti ľudskej spoločnosti , keď si muzikálne kapacity dajú zaplatiť obrovské odmeny za koncerty. Ja na tie peniaze, ktoré zarobím, nepozerám ako na svoj majetok. Tie peniaze pokladám len za fond, ktorý mi je minimum. Cítil by som sa mravne vinným, keby som si doprial prepych v strave, v obliekaní, lebo tým by som prípadne ukrátil niekoho iného, kto sa nachádza v núdzi. Moja milovaná manželka zmýšľa celkom tak ako ja. Za celú dobu , ako mám svoje úspechy, nevystavili sme si ešte ani len dom pre seba.

        Všelijaké sú dary a schopnosti. Jeden má dar reči, druhý je básnikom, niekto sa vyzná v technike, iný je zas výborným finančníkom, i prívetivá povaha je vzácnym darom, tak isto pilnosť, dôkladnosť, trpezlivosť... Dlho by trvalo vyratúvanie rôznych schopností. Mnohí ľudia ich užívajú a používajú bez toho, aby pritom mysleli na Darcu a aby si pomysleli, že majú nimi posluhovať vďačne svojim spolublížnym.

        Sem sa hodí otázka veľkého evanjelizátora Moody, ktorú predložil svojmu kritikovi. Totiž po jednej mohutnej kázni, ktorú mu povedal: „Pán Moody, vy ste vo vašej mohutnej kázni, 11 gramatických chýb urobili.“ Moody na to: „To je možné. Mne sa nedostalo dostatočnej školskej výchovy. Ľúto mi je. Avšak všetky svoje gramatické vedomosti používam v službe Kistovej. Čo vy robíte pre Pána Ježiša?

83.

        Dvaja priatelia sedia na lavičke a zhovárajú sa. Slnko práve zapadlo. Hovorí jeden: „Ja len tomu verím, čo vidím.“ A pri tom si myslel, že nejakú veľkú múdrosť povedal. Druhý mu nato takto odvetil: „Teda ty len preto veríš, že slnko jestvuje, lebo ho vidíš? A nazdáš sa, že je práve tam, kde ho vidíš!?“ „Áno“ , prisvedčil pochybovač. „Mýliš sa! Podľa vedy zo slnka za 8 minút prichádza papršlek. My slnko ešte vidíme, ale ono už zapadlo. A pozri sa, sú hviezdy, z ktorých papršteky prichádzajú za 17,40 i 500 rokov, tak ďaleko sú od nás. Možno, že už ani nejestvujú a ich ešte vždy vidíme.“ Pochybovač sa zamyslel. Veriaci priateľ pokračoval: „ Koľkokrát som cestoval popri našich Tatrách, vždy som s nevšednou záľubou obdivoval ich mohutnú krásu a velebu. Nedávno som ich nevidel, boli skryté v hustej hmle. Neznámy človek by ani netušil, že tá hmla zakrýva pred našimi očami nebotyčné Tatry. Či by mal taký človek, ktorý by povedal: neverím, že jestvujú Tatry, lebo ich nevidím.“ Pochybovač prijal od priateľa poučenie.

        Pán Ježiš Kristus Tomášovi povedal: „..blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“

                                                -

        Námorný dôstojník stále vyhľadával príležitosť, aby si s misionárom, ktorý tou loďou cestoval do Indie, podebatoval o náboženských veciach. Pyšne sa vystatoval svojou neverou, ale misionár neprejavoval vôľu k debatám, lebo vedel, že presviedčaním nič nedocieli pri nevercovi. Prihodilo sa raz večer , keď sa prechádzal na palube, že pristúpil k nemu námorný dôstojník s ďalekohľadom a povedal: „Prezrel som celú oblohu a Boha som nikde nevidel!“ Mal to byť vtip a súčasne aj dôvod proti viere. Misionár mu len toľko odpovedal: „Márna je vaša námaha, vy nemôžete uvidieť Boha, lebo je napísané, že len tí, ktorí majú čisté srdce, uvidia Boha. /Mat. 5,8/ Dôstojník dostal svoje. Vzdialil sa. Mal o čom rozmýšľať.

                                                84.

        Veľmi dávno sa prihodilo v americkom mestečku Richmond, že človek ležal pri ceste opitý. Slnko už dávno svietilo, ale nešťastník sa prebúdzal. Išla okolo šľachetná kresťanka, pozrela na opitého a povedala „úbohý človek“. Vytiahla svoju vreckovku, zakryla opilcovi tvár a odišla. Po čase sa človek prebudil zo svojho ťažkého spánku a poobzeral sa, zazrel aj vreckovku, na ktorej bolo vyšité meno veľmi dobre známej a vysoko váženej kresťanky z mesta Richmondu. Vstal, trochu sa obriadil a odišiel k nej. Poďakoval sa za jej láskavosť a od tej chvíľky sa zmenil. Ten jeden jediný prejav láskavosti stačil k tomu, aby dotyčný zostal zachránený i pre tento i pre budúci život! Tento muž stal sa onedlho až generálnym právnym zástupcom spojených štátov, ba ešte vyššiu hodnosť dosiadol, stal sa posväteným učeníkom Ježišovým.

                                                -

        Tiež dávny americký prípad: Generál Robert Lee cestoval vo vlaku. Vlak bol preplnený cestujúcimi a zvlášť vojakmi, dôstojníkmi. Na jednej stanici nastúpila staršia, skromnejšie oblečená pani a nakoľko nevidela nikde prázdne miesto, postúpila až tam, kde generál Lee sedel. Tento, keď ženu zbadal, vstal a s milým úsmevom prepustil jej miesto. Na to teraz vstali viacerí dôstojníci a vojaci a ponúkli svoje miesta generálovi. On ale neprijal ponuku a povedal: Páni, keď ste nevedeli vstať kvôli staršej pani, nemusíte ani kvôli mne.“ Odrazu im teplo vo vozni, po jednom sa vytratili.

                                                -

        Mnohí ľudia majú ten zlý zvyk, že sú zdvorilí voči cudzím ľuďom, ale hrubo sa zachovávajú voči členom rodiny.

                                                85.

        Otec so synčekom prechádzajú sa po uliciach a pozerajú výklady. V jednom výklade zazreli obraz znázorňujúci Ježiša, ako stojí pri dverách a klope. Syn sa pýta: Prečo nepustia dnu Ježiša? Otec neodpovie, mlčí. Snáď mu bola otázka priťažká, alebo sa ozvalo svedomie? Idú ďalej ,chlapcovi nedal pokoj obraz a o chvíľku povie: Viem, prečo neotvárajú dvere Ježišovi , ešte nepočujú klopanie, možno sú v zadnej izbe, alebo na dvore alebo majú veľa práce. Chlapcov postreh bol správny. Ľudia sú príliš zaujatý pozemskými prácami, nestačia spozorovať, že Ježiš ich chce navštíviť. Niet času pre utíšenie, modlenie, nábožné rozjímanie. Starosti, lomoz, hrmot vyvolaný dennou prácou, hriechy, rozkoše svetské sú na vine, že človek nepočuje tiché klopanie božského hosťa, ktorý by vlastne len obšťastnil, posilnil, potešil a požehnal človeka, keby Ho postup do srdca, do života, do domu.

        Zjav. Jána 3,20 :“Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou...“

                                                -

        Misionárka sedela na verande a čítala knihu. Prišla k nej na návštevu Indka z vyšších spoločenských kruhov. Keď misionárka vstala, aby privítala návštevu, vypadol jej z knihy obrázok Ježišov, ako stojí pri dverách. Indka si všimla obrázok a prosí misionárku, aby jej vysvetlila, čo znázorňuje. Misionárka vďačne poslúžila vysvetlením. Po čase a bolo to práve v zime , misionárka išla k Indke na návštevu. Našla v jej dome dvere dokorán otvorené. Prirodzene vytýkala Indke túto nerozumnosť, ale tá so zvláštnym roztúžením takto vysvetlila svoje pokračovanie: Viem, že je zima, ale mi napadlo, či nepôjde tadiaľto Ježiš a chcela som, aby našiel dvere otvorené.

                                                86.

        Chválil sa neverec, že on znemožní to, aby ho Boh v deň súdny vzkriesil. Dá si urobiť hrob zo železobetónu a na hrobe bude aj mramorový pomník. Boh proti takýmto poblúdilcom nemusí bojovať s veľkým aparátom. Na prelomenie betónu nie je potrebné ohromné kladivo, ani nejaká výbušná látka, stačí tichý vetrík, ktorý do záhybov zaveje trochu prachu a potom zase nejaké semiačko, ktoré sa tam vzklíči, pustí korene i do skál a vytvorí sa vždy širšia škára a pomôže aj dážď , aj zima a pomaly bude hotový otvor do nedobytného betónového hrobu.

                                                -

        Lekár vykonal svoju návštevu u smrteľne nemocného pacienta. Keď odchádzal, pacient sa ho spýtal, či môže mať nejakú nádej na vyzdravenie. Lekár bol veriacim kresťanom, nechcel ani klamať ani zbytočne zarmucovať a preto odvetil takto: „Ste vážne chorý!“ Nemocný ho chytil za ruku a povedal: „Ja nechcem ešte zomrieť, ani neviem čo je s hrobom, iba sa bojím! Nevedeli by ste mi niečo o tom vysvetliť!“ Lekár sa priznáva, že málo vie o záhrobnom živote, ale sa rozhovorí s pacientom a potom odchádza. Ako otvoril dvere, skočil dnu veľký pes lekárov a obskakoval svojho majstra. Lekár sa vrátil k posteli a poznamenal toto: „Všimli ste si? To je môj pes. Nebol ešte nikdy v tomto dome. Nevedel čo je tu. Nič inšie nevedel, len to, že tu je jeho pán a preto bez obavy vošiel dnu. Nevieme, čo je za hrobom, ale to vieme, že tam je náš Pán, keď On otvorí dvere, môžeme vojsť bez strachu.

        Ev. Jána 14,2-3 : „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.... Idem vám pripraviť miesto.

                                                87.

        V sanatóriu opatrovali človeka, ktorý celý deň presedel a šil.. šil a šil a nič neušil pre tú jednoduchú príčinu, že na cverne neurobil si uzlík. Blázon! Takto sa vyjadrí o ňom svet. A čo povedať o tých ľuďoch, ktorí celý čas svojho života venujú veciam pominuteľným , časným a celkom zanedbávajú veci večné, svoju dušu. Kupujú a predávajú, orú, sejú, domy stavajú, ženia sa a všeličo iné robia, ale pri všetkom tom na Boha zabúdajú.

        Mnohí žijú ako ten v podobenstve spomínaný boháč, ktorý si zboril malé stodoly a vystavil si väčšie a dušu svoju utešoval „ Máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz , pi, vesel sa!“ DO toho sa zamiešal Boh, v rukách ktorého je život náš a povedal: Blázon, tento noci požiadajú tvoju dušu od teba...“ Ev. Luk. 12,20.

        Dobré je a potrebné rôzne pozemské povinnosti konať podľa hrivien, aké nám Boh zveril, ale keď človek svoj čas venuje len hospodárstvu, alebo obchodu, úradu alebo remeslu, umeniu alebo politike a zanedbáva svoju dušu, je taký ako ten, čo šil cvernou bez uzlíka. Na konci má byť uzlík! Ak človek zabúda na to najdôležitejšie, zmárnil svoj život.

        Stará legenda, v ktorej je jasná pravda vyjadrená tak znie, že Boh poslal svojho posla anjela k človekovi zaujatému so svetskými vecami s odkazom, aby čítal Bibliu. Ten tvrdo odvetil, že na to čas nemá. Druhý posol ho nabádal k návšteve služieb Božích. Ani na to nemal čas. Prišiel tretí posol, anjel smrti, s odkazom: „Poď so mnou!“ I tu sa vyhováral, ale anjel mu povedal, pri ktorom nemáš možnosť voliť. Ísť musíš!

                                                88.

        „ Lebo som našiel výkupné“                Job 33, 24.

Uzdravenie skrze vieru, to nie je nič iného, ako Božský život. Je to zjavenie Božej vlády nad naším telom. Je to práca Kristovho života v našom organizme. Je to zjednotenie článkov nášho tela a telom Kristovým a prítok Kristovho života do našich živých článkov. Všetko je to také skutočné, ako je skutočné Jeho zmŕtvychvstalé a oslávené telo. Také isté ako skutočnosť Jeho zmŕtvychvstanie je aj to, že On je živý a má pravdivé telo a dušu, nachádzajúc sa na nebesiach po pravici trónu Boha najvyššieho. Živý Kristus, všetky Jeho vlastnosti a vláda patria nám, my sme článkami Jeho tela, z krvi a kostí Jeho a ak sme schopní tomu uveriť a to prijať, môžeme tiež žiť samým životom Syna Božieho. Pane! Pomôž mi poznať, že „ telo pre Pána a Pán pre telo“. „Hospodin, tvoj Boh, je v tvojom strede, udatný hrdina, ktorý zachráni.“ (Sofon. 3,17). Tieto slová ma najprv osvietili touto pravdou: Môžem obdržať uzdravenie skrze vieru pre svoje oslabené telo, keď som už vyše dvadsať rokov trpel fyzickou slabosťou. Tieto dvere sú otvorené i dnes, viac než inokedy a každú chvíľu vchádza nimi Kristus do môjho Ním vykúpeného tela, naplňuje ho, vlieva doň Svoju energiu a obživuje ho Svojou prítomnosťou, mocou, premieňa celú moju podstatu na „ nové nebo a novú zem“. „Pán , Boh tvoj!“  Boh tvoj, Boh môj. Takto všetko, čo je vo Všemohúcom Bohu, je aj mojím vlastníctvom natoľko, nakoľko som schopný a koľko túžim si Ho prisvojiť a všetko, čo Jemu patrí. Ten Boh Všemohúci, bývajúci v nás ako Otec, Syn a Duch Svätý, je vo ne a je to tak isté, ako je isté aj to, že slnko je centrom slnečnej sústavy a to, že Jeho moc je ako dynamo v centre sily mojej trojjedinej podstaty. On je uprostred, v centre môjho mozgu. On je v centre nervového systému. Počas 21 rokov táto pravda bola pre mňa nielen skutočnosťou, ale takou skutočnosťou, ktorá sa stávala stále hlbšou a hojnejšou vo svojich zjaveniach, a tak teraz, keď mám 70 rokov, cítim sa mladším a sviežejším ako vtedy, keď som mal tridsať rokov. V tejto chvíli vykonávam dvakrát toľko práce fyzickej i duševnej, ako kedykoľvek predtým v dňoch svojej najlepšej mladosti a – všimnite si toto: robím to s ďaleko menšou námahou, ako kedysi. Môj telesný, duševný a duchovný život sa podobá artézskej studni, hojnejúcej nad mieru. Hlásať Slovo, učiť, cestovať dňom i nocou bez ohľadu na počasie a neočakávané premeny nášho podnebia, nestojí ma viac námahy, len ako keď sa mlynský kameň obracia pri hojnosti vody v prameni, alebo keď voda preteká vodovodným potrubím.

                Vykúpené telo, duša, duch, ó Pane

                Uzdravené, sväté, je Tvoje imanie.

                Chcem Tvojou obeťou byť už teraz stále.

                A z celého srdca žiť len k Tvojej sláve.