Prišli sme život žiť
na zem a pod nebesá
Milan Rúfus
Literárno –hudobné pásmo
2003
Recitátorka:
Milan Rúfus: Môj príbeh
- L. Chudíkovi
Môj príbeh rozprávam.
A je to, ľudia, o vás.
A slová, ktoré viem,
sú vaše vlastné slová.
Vami sú stvorené,
nie moja – vaša pýcha.
Ja ich len po mene
vyvolávam z hĺbok ticha.
Nádoby spojené
a vzácne ako eben.
Života sladký úľ,
pre všetkých iba jeden.
Všetci sa stretajú
na plôške jeho česna.
A báseň s nimi tiež,
ak je tá báseň presná.
Aj človek, nielen zvon,
nie veru z vlastnej viny,
srdcom sa udiera,
aby znel pre tých iných.
Nádoby spojené,
tak bolo a tak bude.
Sú nás už miliardy,
no iba jeden údel.
A kvôli nemu vám
späť vraciam vaše slová.
Môj príbeh rozprávam.
A je to stále o vás.
Hudba xx
Rozprávač:
Mlčiac celý rok, najpokornejšie mlčím na Vianoce... Ak
prichádzam za vami so slovami prosby o
malý vzdych“,
nuž iba preto, že Vianoce sú aj dňami človečenských
vzdychov, nech ich iž vyvoláva čokoľvek. Spomienka,
odviate ilúzie skúsenosti – či už ide o vzdychnutie si
nad všetkým tým, že sme z poézie Vianoc stratili rokmi
dospievania, či už všeličím, čo nám Vianoce posúva na
šachovnici našich životov a našich dní do polôh nádejí
či prehier...
Hudba x
Rozprávač:
Stretávame sa v čase, keď sa skoro stmieva a dni sa
ponáhľajú do Vianoc. Na poéziu neostáva veľa času.
Treba zohnať stromček, rybu...
Pre mnohých je práve týmto vydláždená cesta k poézii.
No jednako si myslím, že poézia Milana Rúfusa by
nemala chýbať pri vianočnom stole aspoň vo vedomí
tých, čo si zaň zasadnú.
Hudba x
Rozprávač:
Na počiatku bolo slovo...
Slovom sa všetko začalo. Aké to bolo slovo a v akej reči?
Bolo to slovo Božie v Božskej reči. A slovo básňou sa
stalo...
Hudba x
Recitátor: Milan
Rúfus:
Ustanovenie za básnika –
J.Mihalkovičovi
Za dávna,
keď piesok ešte tiekol,
pristavil ho Boh,
a Boh mu riekol:
„Akýkoľvek si –
si moje dieťa.
Budeš nosiť teplo ľuďom sveta.
Ale fárať musíš po slová
do hlbokej šachty domova.“
Hudba x
Recitátorka:
Milan Rúfus: TAK
Tak nezbadane, ako je len možné,
nechaj báseň prejsť popred nás.
Tak, aby sme ju ani nevideli.
Len to, čo do nej vloží Boh a čas.
Čas nášho bytia.
A Boh, kráľ toho času.
Žiarlivo stráži svoje priestory
a nezjaví nám, prečo stvoril
krásu –
reč, ktorou duša tvorstva hovorí.
Taká reč nikdy nevelebí seba.
Ale čo je, to sebou velebí.
A je to trochu ako veštiť v Tébach.
A sladne to na vďačnom podnebí.
Hudba x
Recitátorka:
Milan Rúfus: Báseň a modlitba
Čo sa ty v básni dozvedáš:
Keď plače oblak, to je dážď.
Keď nebo plače, je to rosa.
Keď plače lúka, je v tom kosa.
Keď plače strom, je priskyrica.
Keď ty plačeš – dve tvoje líca
sa rozprávajú o duši.
Modlitbička to osuší.
A ako Božie slnko
zatlačí slzu pod viečko.
Báseň a modlitba sú sestry.
Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.
Hudba x
Recitátor:
Milan Rúfus: Až dozrieme (úryvok)
Ó, poézia! Pochválená
buď, tvoje právo úžasné,
že s čistým srdcom na kolenách
len možno vstúpiť do básne.
Hudba xx
Rozprávač:
Na počiatku bolo slovo, slovo bolo u Boha a Boh bol
slovo...
I tento dar dostal človek, aby ním vedel vyjadriť lásku
i nenávisť, radosť i žiaľ...
Slovo, ktoré poteší i zarmúti, ale i slovo, ktoré často
pohladí a topohladenie je vždy krásne...
Hudba xx
Recitátorka:
Milan Rúfus: Poďakovanie za lásku
Ako keby slnce zasvietilo na sneh –
všetko vo mne zjasnie,
tak mi vrúcne je.
Netušili by ste, ako mi je krásne,
keď sa na mňa ktosi usmeje.
Ako keby zohrial uzimenú byľku
teplý dotyk slnka v lesnom papradí –
tak mi je,
keď hoci na prchavú chvíľku
láskavo ma ktosi
rukou pohladí.
-Veď ja ani neviem, čo je to –
tá – láska.
Teba prosím Pane,
Ty ma o nej uč.
Ako v poli zrnko chlebového kláska
všetko živé čaká na jej teplý lúč.
Nebude Ti radiť drobné srdce moje.
Ja som ľudské mláďa,
Ty si Boží Kráľ.
Iba tak Ti poviem,
že dar lásky – to je
koruna tých darov,
čo si ľuďom dal.
-
Všetky deti sveta
-
Tvoje sedmikrásky,
-
ktorými si osial modrú planétu –
ďakujú Ti Pane, za dar
ľudskej lásky.
I dar lásky Božej –
ten dar, že sme tu.
Hudba xx
Rozprávač:
Často sa tvárime, že sme starší, a teda múdrejší.
No už dávno je známe, že nad mudrca múdrejšie je
dieťa.
Hudba x
Recitátori:
Milan Rúfus: Posbička o pokoj
medzi vami
Čo chceme?
Chceme chlebíčka.
A aby bola mamička.
A ocko večer z roboty
nemusí nosiť dobroty,
len dobrú vôľu.
Dobrú vôľu.
Aby sme boli všetci spolu
až po sníček nad postieľkou.
Hudba x
Recitátorka malá:
Milan Rúfus: Plachá modlitba za mamkino srdce
Keby som videla
i v najskrytejšom sníčku,
kde na zemi je toľko dobrých slov,
zložila by som z nich modlitbu za mamičku.
Veď ona sama je už modlitbou.
Jej pohladenie,
jej úsmev i jej vráska,
sú ako modlitba, čo do nej vložil Boh.
Mama je láska.
Lebo aj Boh je láska.
Pusto by sa náma žilo bez tých dvoch.
„Kde som ju videl, odkiaľ sme si známi?
usmial sa Stvoriteľ,
keď stvoril srdce mamy.
A vedel dobre, že nemôže byť iná.
Pretože raz aj On
jej zverí svojho Syna.
Hudba x
Recitátor malý:
Milan
Rúfus: Modlitba za rodičov
Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.
Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba na včera.
Bez otecka je ovečka
zatúlaná a bez pastiera.
Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu,
druhú mame.
Hudba xx
Rozprávač:
Vo veršoch Milana Rúfusa cítiť vrúcnu nehu
k stebielku trávy, k oračine, k vtáčaťu, čo bojazlivo
vodu pije, i k ľuďom, ktorí do sýtosti nájdu v nej
mnohé múdre slová. Aj veľa bôľu, aj kus nostalgie,
zlomenú byľku šťastia, krehkú stonku lásky. Aj venček
z rozprávok, ktorým načúvali z úst našej dobrej starej
mamy.
Hudba x
Recitátorka malá:
Milan Rúfus: Modlitba za starkú
Matička Božia,
Ty deťom dvakrát milá!
Počávaj, čo Ti teraz rozpoviem.
Nechaj nám starkú.
Aby mi dlho žila.
Starká má pre mňa času, koľko chcem.
Starká je vľúdna.
Má Boží pokoj v duši.
Starká sa o nás s nikým nedelí.
Má času ľúbiť nás.
A nič ju nevyruší.
Pri nej má týždeň sedem nedelí.
Hudba xx
Recitátori malí:
Milan
Rúfus: Deti sa modlia za básnika
Daj, Bože, nášmu ujovi
tie najšťastnejšie slová.
Aby sa, keď ich vysloví,
sám s nami zaradoval.
Dopraj mu slovo blažené,
aby ním za nás riekol
to, čo my rieknuť vládzeme
len slzami a smiechom.
Veď ak tú báseň nezloží
a pomýli sa v slove,
kto naše srdcia vyloží,
kto za ne všetko povie?
Dohovorme sa, Bože náš,
a každý spravme krôčik:
Ty jeho slovám požehnáš
a my mu dáme oči.
Hudba xx
Recitátor:
Milan Rúfus: Básnik sa modlí za deti
Nevedia prečo,
no veľmi in to treba.
A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Aby im bolo mäkko
ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ešte ani nevie, kto si.
Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?
Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.
Hudba xxx
Rozprávač:
Aby bolo slovo kľúčom, musí mať čo
otvárať. Sláva
slova je podmienená tým, že zapadne do zámky
tajomstva, otočí a otvorí. Niekedy hladko, niekedy so
škripotom, pretože dlho zatvorené a ťažké zámky
škrípu. Len vtedy, ak to dokáže, budeme slovo nosiť
tak, ako nosia deti kľúčik od domova – na retiazke pod
košieľkou, na holých prsiach ako amulet...
Hudba xxx
Recitátor:
Milan
Rúfus: Boh môjho detstva
Tak mi bol blízko,
že som Ho nie raz videl.
Detskými očami,
čo majú štvoro krídel
a kam chcú, lietajú.
No ja už nelietam.
Nevidím Ho, len tuším, že je
tam.
Možno, že človek v hĺbke za očami
má ešte jedny
ešte hlbšie oči:
oči lásky a oči bolesti.
Do takých očí,
kto jedného dňa vkročí,
ostane v nich.
A navždy bude s nami
ako je s nami kríž,
pri krížoch rázcestí.
Hudba xx
Recitátor:
Milan Rúfus: Vianoce v roku
jeden
Hudba xx
Rozprávač:
Každý kultúrny človek, najmä však národ túži poznať
svoje rodové korene, pôvod svojej vlasti, odkiaľ prišiel,
z koho sa narodil, tú svoju čiastku zeme, ktorá je jeho
vlasťou.
Hudba xx
Recitátor malý:
Milan Rúfus: Modlitba za Slovensko
Viem jedno hniezdo.
Rád ho mám.
V ňom ako v Božei sieti
je mnoho otcov, mnoho mám
a mnoho, mnoho detí.
To hniezdo uvil Stvoriteľ.
A sám aj určil, komu,
koho tam pozve prebývať
do človečieho domu.
Viem jedno hniezdo.
Rád ho mám.
Hreje ma dňom i nocou,
vystlané mäkkou vravou mám
a mozoľami otcov.
Môj dobrý Bože,
zhliadni naň.
Stráž nám ho neustále.
A
aspoň ty ho, Veľký chráň,
keď si ho stvoril malé.
Hudba x
Rozprávač:
Národy a štáty, najmä cirkvi už celé stáročia, ba
tisícročia dbali, aby sa ich bytie zapísalo, aby sa
dokumenty o ich existencii sústredili, opatrovali a
chránili. Robili to najmä pre sovje potomstvo, aby to
upevňovalo v ňom rodové alebo národné povedomie
a sebavedomie.
Hudba xx
Recitátor:
Jozef Cíger Hronský: Z čoho je
naša otčina
Počul som raz,
že otčina je nielen
zem ohraničená hranicami,
kraj,
kde sme sa narodili
a ktorý máme najradšej,
ale že je to i obloha,
čo sa belasie
nad tým krajom.
I vŕba, čo tu rastie,
i reč, čo tu zvučí.
Ale i vtáči, čo tu spieva,
i hora, čo tu hučí.
I kvietok, čo tu rastie,
i smiech, čo tu zazvoní,
i každá slza,
čo tu vypadla.
Hudba xx
Sprievodné slovo:
„Svet je krásne miesto, a stojí za to na
ňom žiť“ –
povedal Ernest Hemingway. Svet je krásne
miesto,
Slovensko to pravé miesto.
Recitátorka:
S. Kučerková: Slovensko
(úryvok)
... tá malá bodka v nekonečne,
nesmelé zrnko v kamení
je zem slovenská. Dnes a večne!
Vieš to? Rastieš v jej znamení.
V znamení žiaľov, strádania.
No ona vstáva. Preklenúť chce biedu
a zmeniť všetky nové svitania.
Sama to nevie. Utrápená zve ťa.
Tuší, treba je more síl.
Na svojich prsiach odchovala dieťa.
Prichádza syn, aby ju vyliečil.
Tá zem je naša. Sme deti tej zeme.
Ja bôľne cítim, že je jediná.
Je to náš klas a každý z nás je semä.
Je to dlaň otca, slza matkina.
K nám sa vždy vracia a z nás pramení.
Za trblet iných – nemožno ju zameniť!
Sprievodné slovo:
Je naším šťastím, že na Slovensku máme mnoho ľudí,
ktorí vedia, čo je človek, čo je národ a čím má byť jeho
kultúra. Vedia to jednoduché matky a vedia to i mnohí
vzdelanci. Usilujú sa, aby celý náš život dýchal pravdou,
spravodlivosťou a dôstojnosťou.
Aj my na Slovensku máme poslanie. Máme ho pre seba
i pre iných. Rozvíjať z našich koreňov kultúru národa
znamená siať a pestovať zrno, žať klasy a chystať chlieb,
z ktorého sa dá žiť národu i svetu. (J.Ch.ka.Korec)
Hudba x
Recitátorka:
M.Kováč: Táto krajina
Táto krajina
pripomína
babkinu truhlu:
Otvoríš ju a zrazu ti v srdci zazvonia
materina dúška
suchý kvet lipy a majorán
Táto krajina
pripomína chrám:
Chorál o človeku
znie v nej bez prestania.
Studničky na jej medziach
sú plné chladnej svätej vody
vysoko na horských lúkach
v gotických vežiach zelených katedrál
nežné spieže oviec zvonia
a vôňa rumančeka
ľahučká ako závoj svadobný
potichu klesá do údolia
Táto krajina
pripomína chrám
V pásiku modrých dymov nad dedinou
vonia živica –
vrchársky tymian
Keď vchádzaš do tejto krajiny
chcel by si pokľaknúť ukloniť sa po pás
a stdcom zabúchať na dubové dvere
ale je to darmo: dvere sú otvorené
a spoza nich ťa víta ľudský hlas:
Nekľakaj! Veď si jeden z nás! A nie si v kostole!
Chlieb a soľ ťa čaká na stole.
Hudba xx
Rozprávač:
Domov, rodisko – pojem pretrvávajúci ľudí i veky. Viažu
nás k nemu radosti i starosti, detské
šantenie i prvé
starosti dospievania, spokojnosti i spomienky na život
v ňom v čase, ke´d prichádzajú pocity jesene života a či
ťažoby. Pocit teplého domova, akejsi príslušnosti tam a
tam, ten sa zrejme nevytvára len vzťahom k rodičovskému
krbu, ale aj k rpostrediu, ktoré práve tento krb obklopuje.
A toto prostredie čímsi dýcha, pulzuje. Žeby to bola
atmosféra domova? Čo všetko vytvára domov?
Hudba xx
Recitátorka:
Jaroslav Rezník: Pieseň o vlasti
Kde horou tečie potok čistý
a šepká tráve, ako rásť,
kde vietor hladí stromom listy –
je tvoj diel zeme – tvoja vlasť.
Kde chodil dedo v stopách predkov
siať zrno, tiché zvery pásť,
kde chlieb tvoj vonia čerstvo striedkou –
je tvoj diel zeme – tvoja vlasť.
Kde zem raz tvojím hrobom vzklíči
a vnuci prádu vence klásť,
kde hrozno dužnie vo viniči –
je tvoj diel zeme – tvoja vlasť.
Kde z piesne nikdy neubáda,
kde kvetmi kvitne každá stráň,
je tvoj diel zeme, tvoja hruda,
tak si ju chráň, tak si ju chráň!
Rozprvávač:
Kto je to vlastne človek? Ihielka v kope času
zanedbateľná, stratená? Kým stratená? Hľadá ju vôbec
niekto okrem nej samej? Pichla sa o ňu aspoň náhodou
ruka, naberajúca do priehrští čas, ako deti naberajú vodu?
Pichol sa? Vykríkne? Tečie niekomu alebo niečomu krv
kvôli človekovi? Aspoň maličká kvapka krvi ako po
bodnutí ihlou? Kto je to vlastne človek?
Hudba xx
Recitátorka:
Rudolf
Čižmárik: Bože!
Často si myslím, bože, ak je pravda,
že si stvoril človeka na svoj obraz,
vdýchol mu dušu, z rebra spravil pokušienie,
pramatke Eve do lona dal hriech,
aký si potom vlastne ty,
utiahnutá čoraz hlbšie do výšky,
aký si potom vlastne ty,
keď človek človeku neraz chce to najhoršie.
Často si myslím, bože, aké je tvoje šťastie,
že si nezostal človekom,
máš oko otvorené nad každým oltárom,
chceš vidieť všetko,
no,
medzi nami,
riadiš to priveľmi zhora,
tvoj pozemský námestník má svoje starosti,
kedysi sa díval hote k tebe,
teraz hľadí do diaľky za oceán modrý ako nebo.
Často si myslím, bože, si zaneprázdnený,
od stvorenia sveta kadečo bolo treba prerábať,
vzať na vedomie,
vyrovnať sa s dejinami,
nuž nemáš času zastaviť sa pri človeku,
on, nevďačník, pozná svoje slabosti,
podvádza ťa, kajá sa,
predsa vie, že mu odpustíš,
ako si vo svojej prozreteľnosti neprozreteľne sľúbil.
Hudba xx
Recitátorka:
S.Kučerková: Dialógy (úryvok)
Ó, ďakujeme, Bože, stvoriteľu,
že učinil si nebo i zem celú
a chvála zaznej i dnes Tvojmu menu,
že k mužovi si, Bože, stvoril ženu.
A sám vieš dobre, že je tvorom slabým.
Už na počiatku ťažký hriech ju zvábil
a Adam taktiež neodolal zvodom.
O to je ťažšie, Bože, teraz obom,
že bremeno to vláčia dennodenne.
No večer zložia dlane ubolené
a z potu tváre modlitba sa vznáša
tam, kde je pokoj, kde je spása naša.
Hudba x
Recitátorka:
S.Kučerková: Pokánie
Odpusť mi, Bože, ak som ublížila,
ak nezvládla som uniesť drobný kríž.
No v slabosti sa dokonáva sila,
len z prachu zeme chápem neba výš.
Odpusť mi cesty, čo šli proti Tebe.
Odpusť mi slová plné przdnoty
a zošli pokoj z otvorených nebies
a svetla lúč do mojej temnoty.
Odpusť mi smiech, čo cez slzy sa niesol.
Odpusť mi slzy smiechom zdobené.
kto s tebou ostal by, ak by nepoklesol?
Jak hľadať to, čo nie je stratené?
Čo teda strácam tebe prináleží.
ty zachovaj to, ochráň pre ten čas,
keď bude člvoek od dieťaťa menší,
aby sa k tebe prinavrátil zas.
Hudba xx
Recitátorka:
F.Villon: Balada ako
modlitba k Matke božej,
zložená pre Villonovu matku
Ó,
pani nebeská, vladárka zeme,
kráľovná očistca i pekla tiem,
milostiplná, skloň sa k hriešnej žene,
nech
k Tvojim vyvoleným patriť smiem.
Kresťanka nehodná som, dobre viem.
Lež
tvoja dobrota, ó moja Pani,
väčšia je ako každý hriech môj planý
a
bez nej cesty k slváe nebies niet.
Čistá je pravda v mojom vyznávaní.
-Vo viere tejto chcem ja žiť i mrieť.
A tvojho Synáčka ja ponížene
-
veď
Jeho som – za hriechy prosiť chcem.
-
Oroduj, nech sú aj mne odpustené,
-
jak
mnohým z takých kajúcich sa žien.
-
Máriu
Egyptskú mu pripomeň.
-
Aj
Teofila, ktorý pokúšaný
-
čertu
sa zapísal – hriech neslýchaný –
lež Sviatosť v tebe zbavila ho bied.
Nech aj mňa pred Zlým láska tvoja chráni.
-
Vo
viere tejto chcem ja žiť i mrieť.
Biedna som, stará. Jak tie tvory nemé,
knižkám ja sotva za mak rozumiem.
V kostole, kde som farníčkou, ja denne
raj maľovaný, lutny, harfy zriem,
však muky pekla tiež, až strachom mriem.
Ó, kráľovná, čo v svojom zmilovaní,
vyslyšíš všetkých hriešnych na pokání,
vyslyš ma, svetlom radosti mi svieť,
že ma tiež príjmeš v slávu rajskej brány.
-
Vo
viere tejto chcem ja žiť i mrieť.
Hudba xx
Sprievodné slovo:
Pre väčšinu ľudí je matka prameňom citovej výchovy. Aj
keď svojej matke vďačíme za veľa, za to, že nás viedla
k spravodlivosti, za to, že sa usilovala dať nám vzdelanie,
za to, že nás naučila orientovať sa v živote, za všeličo iné
jej vďačíme, ale najväčšmi za to, že nás naučila cítiť.
-
Vycítiť krásu stromu, vycítiť človeka, spravodlivosť,
-
lásku.
Hudba xx
Recitátorka:
S.Kučerková: Mama
Vie o nás všetko. Viac, než mnohí iní.
A napriek tomu nikdy nesklame.
A nespomína dlho na prečiny.
O kom to vramím? Predsa o mame.
Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí,
keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde znovu chodiť učí.
Po každom plači znova utíši.
Mama. tá večná diakonka skromná.
Vyperie, žehlí, sedí nad šitím.
Takejto službe nič sa nevyrovná.
No iný život bol by nebytím
pre ňu, čo tŕpne pre každý náš krôčik.
A dá aj to, čo sama postráda.
Srdcom je pri nás, kam nevidia oči.
Nechce nás stratiť. Veľmi nerada.
Preto sa bojí snáď viac, než by chcela.
Hádam viac, než by sami o seba.
Snáď myslíme si, že by nemusela
a že nám toľkej lásky netreba.
Nech neradí a nech sa nevyzvedá.
A vtedy mnohý z nás sa poraní,
keď rady matky za lesk sveta predá.
Mama vždy chcela iba ochrániť.
Potom snáď tuší utajenú bolesť
ukrytú hlúpo, za drzosť a chlad.
Pridobre pozná naše srdce holé.
Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád.
Hudba xx
Rozprávač:
Bol chlapec, ktorý namaľoval dúhu, viac trpkú ako
radostnú. A dozrel v muža, ktorý podnes s úctou pred-
stupuje pred oltár poézie, aby sa len jej spovedal...
Pokorne, bez fanfár, spieva si svoju pieseň smutnú a tíško
ódu na radosť. Azda preto má tá spoveď takú cenu, že
dovolí nám lkať i pookriať?
Hudba xx
Recitátorka:
Milan
Rúfus: Čas plachých otázok
A vlastne – čo je viac?
Báseň a či ten kríž?
Kríž trvá bez básne,
on sám je sebe témou.
No básňou bez kríža
kohože nasýtiš?
Kto jadro utratí,
už má len škrupinu.
Ó, verš je viac ako
lupienok z jazmínu.
Je ťažší tým, čím je
a prečo musel na svet.
Zavážiť zjaveným?
Či do chvíle sa zaskvieť?
Hudba x
Rozprávač:
Pavol Koyš: Hrana (úryvok)
Poézia je vo všetkom lebo poézia je sám život.
Život má jednu ostrú hranu.
Život má jednu drsnú hranu.
Život má jednu krásnu hranu.
Život – jedna neopakovateľná chvíľa.
Život má jednu presnú hranu
a jej dve plochy: byť, alebo
nebyť.
Žiť nie je sa v hniezde vavrínovom uvelebiť,
žiť je viesť bitku denne neprehranú!
Hudba xx
Recitátor:
Milan Rúfus: Kontemlácia (úryvok)
Prišli sme život žiť
na zem a pod nebesá.
Prišli sme
(z akých tiem a z akých priestorov).
S očami, so srdcom,
hnevom i pokorou,
s dedičstvom ľútosti
a s darom zabudnúť,
ak smútok pridlho klopal na prázdnu hruď,
s myšlienkou ako vták, čo míle zalietne,
so spánkom pod čelom
a s pulzom na tepne,
s tým taktom, bijúcim do múk i do slastí,
pre čisté výšavy
i pre dná prieapstí,
z lások i nelások,
z viery i sklamaní,
prišli sme do chvíle
a chvíľa uletí,
milión náhod nám uteká v ústrety,
o stĺpy vlastných sŕdc jak brečtan popnieme sa
prišli sme život žiť
na zem a pod nebesá.
|