• Rozšírené
• Mapa serveru

Pôsobenie a pôvod evanjelickej šľachty v Komárne

na prelome 18. a 19. storočia 

Zdenka Vráblová   

V Komárne, meste na Dunaji, ktoré sa Osmanom nikdy nepodarilo obsadiť, sa stretávali nielen ekonomické záujmy rôznych hospodárskych a sociálnych spoločenstiev, ale aj príslušníci rozličných národností a kultúrnych i náboženských prúdov. Patrili k nim i evanjelici augsburgského vyznania.

Do protireformácie

S šíriteľmi myšlienok Martina Luthera sa v komárňanskej pevnosti stretávame už na konci 20-tych rokov 16. storočia. Boli nimi nepochybne predovšetkým vojaci a dôstojníci z nemeckých a rakúskych krajín, ktorí v období protitureckých vojen pôsobili ako žoldnieri v cisárskej armáde. Reformácia skoro našla prívržencov aj za múrmi pevnosti – v samotnom Komárne, ako aj v osadách Ó-Szőny a Új Szőny ležiacich na pravom brehu Dunaja, dnes v maďarskom Komárome.

Z 50-tych rokov 16. storočia pochádzajú zmienky o prvom protestantskom kostolíku, ktorý sa nachádzal v pevnosti a pôvodne slúžil ako hradná kaplnka, a o prvých kazateľoch (predikátoroch) i učiteľoch na tunajšej evanjelickej škole. O sto rokov neskôr, v rokoch 1647 – 1651, žilo v Komárne 47 evanjelických rodín. Väčšina z nich sa hlásila k nemeckej národnosti.[1]

V kozmopolitnom prostredí Komárna sa naplno uplatnila národnostná, kultúrna a náboženská tolerancia. Aj z týchto dôvodov tu protireformačné opatrenia zaznamenali výraznejšie úspechy až na konci 60-tych rokov a agilný nástup rekatolizácie vyvrcholil až v 70. – 80. rokoch 17. storočia.

Rozvoj komárňanského evanjelického cirkevného zboru

V rokoch 1750 – 1810 vplyvom hospodárskeho rozvoja a v neposlednom rade i uvoľnenia náboženských pomerov sa v Komárne a na jeho okolí usadili desiatky nových rodín, čo malo vplyv na zmenu národnostného zloženia i sociálnej tváre tak samotnej aglomerácie, ako aj jej evanjelickej komunity. Kým v rokoch 1550 – 1660 jej najpočetnejšiu zložku tvorili nemecké dôstojnícke a vojenské rodiny, nasledované rodinami vzdelancov (učiteľov, lekárnikov, lekárov) a vlastníkov pozemkov, obchodníkov a remeselníkov, v rokoch 1750 – 1810 došlo k ich preskupeniu. Prevahu nadobudli maďarské remeselnícke (krajčírske, kožušnícke, kožiarske a garbiarske, čižmárske, kamenárske, mlynárske, lodno-tesárske a zlatnícke) rodiny a rodiny vlastníkov pozemkov (poľnohospodárov) a obchodníkov (so stavebným drevom, obilím, chlebovou múkou, zelninou, vínom a pod.). Išlo tak o šľachtické, ako aj o meštianske rodiny. Mnohé z nich do Komárna, Új Szőnya a Ó-Szőnya prilákali práve priaznivé podmienky pre rozvoj podnikania.[2] 

Hoci komárňanská evanjelická komunita v porovnaní s inonáboženskými skupinami naďalej zostávala v menšine (v roku 1792 tu popri 384 evanjelikoch a ďalších menšinových skupinách – pravoslávnych, grékokatolíkoch, židoch – žilo 5936 katolíkov a 4355 kalvínov), v rokoch 1782 – 1800 sa značne rozrástla. Kým v roku 1782 žilo v Komárne 79 a v roku 1783 82 maďarských a nemeckých evanjelických rodín, v roku 1800 ich už bolo 134, pričom prevažovali rodiny maďarské. V rovnakom čase (1800) žilo v Ó-Szőnyi ďalších 6 maďarských a v Új Szőnyi 21 slovenských evanjelických rodín.[3]

Aj keď nemeckú evanjelickú komunitu v poslednej tretine 18. storočia a v prvom desaťročí 19. storočia posilnili ďalšie šľachtické rodiny (Rochendorfovci, Neumanovci, Braunovci, Fentcelovci, Heischlackerovci, Martinovci, Payerovci a Heinrichovci, popri Sixtyovcoch a Dornerovcoch, ktorých predkovia sa v Komárne usadili v 1. polovici 18. storočia)[4] nemecké rodiny zostali v menšine. V rovnakom období sa do Komárna, Ó-Szőnya a Új Szőnya prisťahovali i ďalší evanjelickí šľachtici maďarského a slovenského pôvodu, ktorí tu – podobne ako mnohí iní ich predchodcovia a súčasníci – rozvinuli svoje podnikateľské a hospodárske záujmy.

Komárňanská evanjelická šľachta v obchode s drevom

V rokoch 1745 a 1751 Mária Terézia udelila Komárnu významné privilégia a povýšila ho medzi ostatné slobodné kráľovské mestá Uhorska. K jeho prudkému hospodárskemu rozmachu však došlo až oveľa neskôr – v poslednej tretine 18. a v prvej tretine 19. storočia.

V prvej polovici 18. storočia sa v Sedmohradsku vyčerpali zásoby stavebného (dubového) dreva, pričom dopyt po ňom vzrastal. Popri hľadaní nových ťažiarskych stredísk sa zintenzívnila ťažba na Považí, Pohroní, Orave a v Liptove, teda na území dnešného Slovenska. Od začiatku 60. rokov 18. storočia považskí pltníci smerovali do Guty (dnešného Kolárova), za priaznivých podmienok až do Komárna. V opačnom prípade drevo v Gute naložili na vozy a takto ich dopravili do komárňanských prístavísk na Váhu a Dunaji.[5] Od konca 60. rokov 18. storočia sa tu totiž stretávali obchodníci s drevom zo všetkých častí vtedajšej monarchie.

Komárňanská stolica tak zaujala v uhorskom obchode so stavebným drevom dôležité postavenie a udržala si ho až do konca 20-tych rokov 19. storočia. Na začiatku 19. storočia na jej území pôsobili 32 spoločností obchodujúcich s drevom (na dolnom Váhu, Malom Dunaji a strednom Dunaji), ktoré združovali 80 obchodníkov. Tí drevo kúpené od pltníkov (v Gute, v prístave v Kameničnej alebo v Komárne) prepravovali na svojich lodiach (po tzv. Starom Dunaji; úsek Viedeň - Bratislava - Komárno - Ostrihom – Budapešť) do budínskej a viedenskej lodenice alebo (po tzv. Malom rábskom a Mošonskom Dunaji – bočných ramenách Dunaja) do šoperských osád [6] v Rábskej a Mošonskej stolici.

K najvýznamnejším obchodníkom s drevom patrili aj evanjelickí šľachtici Burdáčovci. Ich spoločnosť patrila v 90-tych rokoch 18. storočia a v prvom desaťročí 19. storočia medzi popredné obchodné spoločnosti. Mužskí členovia rodiny sa zaoberali obchodom so stavebným drevom, ktoré predávali buď priamo v Komárne alebo v šoperských osadách v povodí Malého Dunaja. Na jeho prepravu si najímali lode od komárňanskej pobočky Cisársko-kráľovského lodného úradu a od lodivodov - vlastníkov lodí. 

V tranzitnom obchode s obilím

Počas obilnej konjunktúry v rokoch 1787 – 1818 Komárňanská stolica zaujala významé miesto i v tranzitnom obchode s obilím na Dunaji. Medzi známe a vyhľadávané obilné trhové strediská – popri komárňanskom prístave – patrili Almás, Ó-Szőny, Füzitő a Nagy Igmánd (Maďarsko) na pravom brehu Dunaja. V tomto období žilo v Komárne 416 obchodníkov s obilím, z ktorých niektorí vlastnili i 20 – 25 lodí.[7] Boli to predovšetkým srbskí obchodníci, ktorí prepravovali obilie z Banátu a Slavónie na budínske a viedenské trhy, a ktorí dávali prednosť lacnej a rýchlej vodnej doprave.

Do obchodu s obilím sa zapojili i spoločnosti priamo disponujúce loďami. Jednou z najúspešnejších bola obchodná spoločnosť vedená právnikom Žigmundom Čepym (Csepy), ktorá sídlila v Komárne a pôsobila od roku 1806. Disponovala 162 loďami a aj jej členmi a akcionármi boli evanjelickí šľachtici a mešťania – obchodníci s obilím a vlastníci lodí.[8] Medzi najvplyvnejších a najzámožnejších patrili Samuel Marcel, obchodník s loďami a lodivod, a Samuel Neuman. Obaja kúpili 20 akcií v hodnote 500 zlatých a S. Marcel so synmi vlastnil 20 lodí. Ďalšími členmi – evanjelickmi boli šľachtici Gašpar Payer (vlastnil 3 lode), Mikuláš Heinrich, Ján a Michal Bendeovci (vlastnili po 2 lodiach), Ján Báňaj (Bányay), Štefan, Michal a Ján Sokolajovci (Szokolay, vlastnili po 1 lodi).

O rok neskôr, v roku 1807, vznikla v Komárne Prvá cisársko-kráľovská poisťovacia spoločnosť, ktorej činnosť tiež výrazne prispela k rozvoju obchodu s obilím na Dunaji. Medzi jej akcionármi opäť nachádzame aj evanjelických (maďarských a nemeckých) šľachticov.

Mecéni komárňanského evanjelického cirkevného zboru

Členovia vplyvných komárňanských evanjelických rodín boli ochrancami a veľkorysými mecénmi miestneho evanjelického cirkevného zboru. Ich spoločenské a ekonomické postavenie poslúžilo aj na posilnenie jeho práv. V tomto smere najväčšie zásluhy treba pripísať senátorovi Michalovi Burdáčovi (1794 – 1797), Michalovi Tóthovi, ktorý do konca života vykonával funkciu dozorcu v pobočke Kráľovského soľného úradu v Komárne,[9] Samuelovi Bendemu, ktorý od roku 1782 až do smrti bol inšpektorom evanjelického cirkevného zboru v Komárne, a ďalším šľachticom - členom presbyterského zboru Jánovi Zelenkovi a Jánovi Dornerovi, ktorí sa v 80-tych a v prvej polovci 90-tych rokov 18. storočia striedali aj vo funkciách hospodára-kurátora a pokladníka evanjelického cirkevného zboru.

Niektorí z nich zanechali cirkvi veľké finančné základiny. Napr. Ján Henrich Dorner a jeho matka Terézie Sixtyová zložili 25.5.1799 500 zlatých, Samuel Bende v roku 1803 testamentárne odkázal 1000 zl., základinu Michala Burdáča, založenú po jeho smrti dcérami Katarínou, Annou a Zuzanou 20.2.1808 tvorilo 200 zl. a základina Samuela Marcela a jeho manželky Terézie Neumanovej z 20.2.1819 predstavovala čiastku 600 zl.[10] Nemalú hodnotu mali i vecné dary cirkvi – strieborné predmety. Ich váha v rokoch 1783 – 1800 dosiahla 11 funtov a 3 lóty (6, 58 kg),[11] pričom štvrtina z nich bola pozlátená a podľa odhadu zlatníka Pavla Mikolaja (Mikolay) mali hodnotu 1065 zlatých a 45 grajciarov.

Spomínané finančné prostriedky a dary mali posilniť spoločenské postavenie miestneho evanjelického cirkevného zboru a prispieť rozvoju evanjelického školstva v Komárne (evanjelickej latinskej školy).

* * *

Náš ďalší výskum sa sústredil na genealogický vývoj vplyvnejších (prevažne maďarských a slovenských) evanjelických šľachtických rodín, ktoré žili v Komárne, Ó-Szőnyi a v Új Szőnyi na prelome 18. a 19. storočia.[12]

Burdáčovci

Medzi najzámožnejšie a najvplyvnejšie evanjelické rodiny v Komárne v tomto období nepochybne patrili Burdáčovci (Bordács, Burdátcs). V Komárňanskej stolici sa objavili už v prvej polovici 50-tych rokov 18. storočia a v Komárne sa usadili v 2. polovici 70-tych rokov 18. storočia. Ján Burdáč z Nitrianskej stolice a jeho synovia Michal (z Kopčian, dnes v okr. Skalica), Štefan, Ján a Dávid, boli prijatí medzi stoličnú šľachtu 24.2.1777.[13] Štefan a Dávid sa neskôr odsťahovali.

Michal (1721 – 20.2.1808) sa najprv usadil na okraji Komárna na brehu Váhu a býval na Vážskom rade v dome č. 1289.[14] V jeho susedstve býval syn z prvého manželstva Peter Burdáč (1745 – 26.11.1790) s manželkou Zuzanou, rod. Tengeovou a s dcérou Žofiou (1779 – 30.1.1786).

Michal Burdáč sa v prvej polovici 90. rokov 18. storočia presťahoval do Új Szőnya. V roku 1795 tam už býval spolu s ostatnými príbuznými a s ďalšími slovenskými evanjelickými rodinami. V tomto roku totiž na podnet susedov odovzdal do archívu evanjelického cirkevného zboru knižku, ktorá obsahovala zápisnice bohoslužieb a prijímania vlastnoručne napísané v slovenskom jazyku.[15]

Michalovou druhou manželkou sa stala mladučká Zuzana Porubská. V Komárne sa im narodili a zomreli tieto dcéry: Kristína (narodila sa a zomrela 11.6.1783), Anna (nar. 23.4.1784), Žofia (2.6.1786 – 19.8.1789), Kristína (1.3.1790 – 9.4.1790).[16]

V Új Szőnyi žil i jeho syn Michal Burdáč ml. a synovci Štefan a Ján Burdáčovci s rodinami. Neskoršie, po smrti svojej prvej manželky Judity, rod. Špalerovej sa sem presťahoval i synovec Samuel Burdáč, ktorý dovtedy žil v Komárne na Kvetnej ulici. V Új Szőnyi žila i vdova jeho synovca Pavla Burdáča (1752 – 28.1.1794) Zuzana, rod. Vašková, ktorá predtým žila s manželom a s deťmi v Komárne v dome na Vozovej ulici. V Komárne sa im narodili dcéry Terézia (1.9.1783 – 14.10.1784) a Klára (11.11.1787).

Štefan Burdáč a manželka Anna Mária, rod. Pintcinová mali deti: Andreja (3.12.1788), Alžbetu (10.1.1794 – 9.3.1798) a Katarínu (7.9.1796).

Ján Burdáč a manželka Alžbeta, rod. Máťušová mali svadbu 24.11.1793 (ženích mal vtedy 24 rokov). Žili spolu krátko, pretože Ján tragicky zomrel – 22.4.1803 sa utopil v Dunaji. Mali deti: Michala (19.4.1798) a Máriu (2.12.1800).  

Samuel Burdáč (1750 – 14.4.1803) s prvou maželkou Juditou, rod. Špalerovou mal štyri deti: Daniela (1779 – 1.10.1783), Jeremiáša (9.5.1785), Kláru (29.6.1785) a Samuela (14.6.1786 – 5.1.1804), ktorý zomrel ako krajčírsky učeň. Jeho druhou manželkou sa 24. 2. 1789 stala Zuzana, dcéra Samuela Hajnóciho (Hajnóczy) z Új Szőnya. Mali deti: Daniela (17.3.1792 – 8.4.1796),  Jonáša (18.10.1794 – 4.2.1799) a Pavla (23.11.1798).

V Komárne na Tolnajovej (Tolnai) ulici v rodinnej rezidencii žili ostatní členovia tejto početnej šľachtickej rodiny. Ján Burdáč (1723 – 14.3.1792) sa v Komárne usadil s manželkou Katarínou, rod. Pelikánovou (1734 – 27.2.1790, zom. 56-ročná). Po jej smrti sa opäť oženil s Kristínou Hodánovou (1720 – 22.2.1804). V dome na Tolnajovej ulici žili synovia Peter Burdáč (1754 – 18.1.1794,) s manželkou Zuzanou, rod. Gottliebovou a Štefan Burdáč (1757 – 14.7.1794) s rodinou.

Štefan sa ženil dvakrát. V prvom manželstve s Alžbetou, rod. Černekovou (1758 –15.11.1790, zom. 32-ročná) sa mu narodilo 8 detí: Štefan (1782 – 2.4.1786), Daniel (25.9.1783 – 2.9.1789), Katarína (25.9.1783 – 29.8.1789), Dávid (marec 1784 – 30.5.1784), Zuzana (14.11.1785 – 3.10.1786), Katarína (14.11.1785), Michal (13.11.1790 – 29.11.1791) a Štefan (13.11.1790). Druhý raz sa oženil 1.2.1794 so Žofiou, dcérou Martina Boleša (Bolesch) z Komárna, a narodili sa im ešte deti Katarína (25.11.1791 – 19.3.1797) a Jozef (19.3.1794).

V Komárne krátko žil aj Michal Burdáč – pochádzajúci z Nitrianskej stolice – s manželkou Katarínou, rod. Pulovou. Bývali na Pichegerovej ulici, kde im zomrela dcéra Eva (1766 – 24.10.1784). 

Bendeovci

Samuel, syn Jána Bendeho (zom. 17.3.1783) z Vesprímskej stolice, dokazoval šľachtictvo 24.5.1773 a bol prijatý medzi šľachtu Komárňanskej stolice. S rodinou sa usadil najprv na Vážskom rade, potom sa presťahoval na nábrežie Malého rábskeho Dunaja a napokon do Cisárskej ulice.

Jeho manželkou bola Žofia, rod. Stammová (1763 – 4.11.1795). Zo šiestich detí zostali nažive len dvaja synovia Ján a Michal Bendeovci. Tretí syn Samuel (1781 – 16.1.1786)  a dcéry Kristína (1781 – 30.3.1784), Zuzana (24.1.1784 – 19.2.1795) a Rosana (15.6.1787 – 9.1.1791) zomreli ešte v útlom veku.

Ako inšpektor miestneho evanjelického cirkevného zboru väčšinu času trávil vo Viedni, kde asistoval dvornému cirkevnému radcovi Jánovi Drozdíkovi. Do tejto funkcie mu pomohol jeho otec, ktorý využil svoje známosti a popularitu medzi evanjelickými vzdelancami na dvore panovníka Jozefa II. Už 22.3.1782 priebojný a priateľmi povzbudzovaný Samuel Bende odovzdal prostredníctvom Jána Drozdíka žiadosť komárňanských evanjelikov adresovanú panovníkovi Jozefovi II., v ktorej  komárňanskí evanjelici prosili o udelenie povolenia vykonávať bohoslužby na území mesta. Panovník na žiadosť odpovedal kladne.

Samuel Bende zomrel 3.6.1802 v Komárne vo veku 55 rokov. Tu zomrela i vdova Jána Bendeho Terézia, rod. Sixtyová (1721 – 23.12. 1798).[17]

Zelenkovci

V Új Szőnyi žila aj rodina zemana Jána Zelenku (1737 – 9.5.1799).[18] Jeho manželkou bola Zuzana, rod. Ladwehrová a mali dcéry Lýdiu a Zuzanu. Lýdia sa deň pred smrťou svojho otca 8.5.1799 vydala za šľachtica Štefana Matkoviča (Matkovich) z Rábu.

Ján Zelenka bol dlhé roky presbyterom a v rokoch 1795 – 1797 stál na čele stavebnej komisie, ktorá viedla výstavbu nového evanjelického kostola v Komárne. Po jeho vysvätení 14.1.1798 až do konca života presadzoval vykonávanie bohoslužieb i v slovenskom jazyku. Už prvá z nich sa uskutočnila 15.1.1798, deň po slávnostnom vysvätení kostola. Na žiadosť Jána Zelenku ju vykonal Michal Institoris-Mošovský (Mosóczy) z Bratislavy.[19] Komárňanský farár, šľachtic a bývalý profesor lýcea v Rábe Pavol Nagy de Alsó Szopor totiž po slovensky nevedel.[20]

Tóthovci

V roku 1732 sa v Komárne usadili zemania Tótovci (Tóth). V Komárňanskej stolici sa objavili oveľa skôr. Ich armáles totiž vyhlásili a Štefana a Jána Tótovcov uviedli medzi stoličnú šľachtu už roku 1697. Tótovci pochádzali z Bratislavskej stolice a 20.3.1652 ich uviedli medzi šľachtu aj v Nitrianskej stolici. Pôvod odvodzovali od Michala Tóta, ktorý nadobudol armáles v roku 1637.

Podľa súpisu šľachtických rodín v rokoch 1754 – 1755 žila v Komárne vdova Štefana Tóta a jeho synovia Imrich, Štefan, Ján, Juraj a Samuel a v Komárňaskej stolici ešte Štefan Tót st., Štefan Tót ml., Andrej a Mikuláš Tótovci. V roku 1772 šľachtictvo dokazoval i Michal, syn Štefana a vnuk Jána Tóta (1697). Michal Tót býval s manželkou Lýdiou, rod. Thalyovou v Komárne, kde vykonával funkciu dozorcu Kráľovského soľného úradu. Zomrel 25.12.1805 vo veku 70 rokov.[21]

Šebešténovci

Komárňanskí zemania Jozef (1732 – 9.8.1783) a Peter Šebešténovci (Sebestyén) boli kožušníkmi.[22] 36-ročný Peter Šebeštén sa tu 17.3.1783 oženil so Zuzanou, dcérou Františka Meňharda zo Száku (dnes v Maďarsku). Mladomanželia bývali najprv na Kapitánovej ulici a od roku 1798 na fare, pretože Peter sa stal kostolníkom. Mali deti: Teréziu (12.9.1785), Andreja (23.11.1787 – 27.8.1790), Petra (1789 – 27.2.1790), Petra (19.6.1790 – 19.6.1797), Evu (28.1.1792 – 23.12.1798) a znova Teréziu (19.3.1794).  Šebešténovci sa do Komárňanskej stolice prisťahovali z Vesprímskej stolice. Peter, syn Juraja Šebešténa (armáles získal r. 1732), bol 14.10.1740 prijatý medzi stoličnú šľachtu. V roku 1775 dokazovali šľachtictvo Peter, Ján a Mikuláš Šebešténovci.

Sokolajovci

V roku 1760 dokazoval šľachtictvo Michal Sokolaj odvodzujúci šľachtický pôvod od Jána Sokolaja, ktorému armáles udelil panovník Leopold I. v roku 1664. Sokolajovci sú v Komárňanskej stolici doložení v roku 1726 a bratov Juraja, Štefana a Jána Sokolajovcov z Vesprímskej stolice prijali medzi tunajšiu stoličnú šľachtu 31.5.1737. Michal Sokolaj býval s manželkou Annou, rod. Velišovou (Veliss, Velis) a s dcérou Annou (15.4.1799) v Komárne.[23]

Mikolajovci

Podľa súpisu šľachtických rodín v roku 1755 žil v Komárňanskej stolici aj Štefan Mikolaj (Mikolay) a jeho synovia Samuel, Juraj, Ján, Štefan a Imrich. V rokoch 1760 – 1765 sa do stolice prisťahoval Jozef Mikolaj so synmi Adamom, Pavlom a Jozefom a Štefan Mikolaj. V roku 1781 šľachtictvo dokazovali Adam a Štefan Mikolajovci, synovia Štefana Mikolaja, ktorý býval v Komárne. Manželkou zlatníka Štefana Mikolaja bola Zuzana, rod. Ďurčiová. V Komárne sa im narodila dcéra Justína (18.10.1799).[24]

Sigetyovci   

Rodinným sídlom Sigetyovcov (Szigethy) bola Tôň (Nagy Tany v Komárňanskej stolici, dnes v okr. Komárno), kde v roku 1756 žil František Sigety. Jeho synovia Ján a František v roku 1778 dokazovali šľachtictvo a svoj pôvod sledovali od Jána Sigetyho, jeho synov Petra, Michala, Františka a Juraja, strýka Jána Sigetyho, ktorým udelili armáles 5.4.1682 vo Viedni. Bratia Ján a František Sigetyovci mali majetky v Okoličnej na Ostrove, vo Veľkých Kosihách a v osade Tôň. V roku 1781 dokazoval šľachtictvo ešte František, syn Františka Sigetyho, ktorý žil v Komárne. Neskôr sa spomína i jeho manželka Zuzana, rod. Gerhardová, a synovia Michal (23.9.1798 – 30.9.1798) a František (30.9.1800 – 18.10.1800).[25]

Marcelovci

Lodiari a obchodníci s obilím Marcelovci (Marczell) sa do Komárna presťahovali z Malých Dvorníkov (Bratislavská stolica, dnes okr. Dunajská Streda). V Komárne žil Štefan Marcel s manželkou Katarínou, rod. Novákovou. Štefan Marcel st., syn Andreja, dokazoval šľachtictvo a 18.1.1774 ho prijali medzi šľachtu Bratislavskej stolice. Manželom Marcelovcom sa narodili traja synovia Ján (1778 – 5.12.1803), Štefan ml. a Samuel, ktorý sa oženil s Teréziou Neumanovou. Marcelovcov prijali medzi šľachtu Komárňanskej stolice v roku 1804.[26]

Šomorjajovci

Na začiatku 19. storočia sa v Komárne usadili i Šomorjajovci (Somorjai). Jánovi Šomorjajovi a jeho manželke Terézii, rod. Hecovej sa narodili synovia Ján a Imrich (2.12.1804). Šomorjajovcov prijali medzi šľachtu v Komárňanskej stolici v roku 1808.[27]

Dornerovci

Dornerovci odvodzovali svoj pôvod od Petra Dornera, ktorému armáles vystavili 24.10.1645 v rakúskom Linzi. V roku 1732 prijali medzi šľachtu v Komárňanskej stolici jeho potomka Pavla Dornera so synom Štefanom. V roku 1756 dokazoval šľachtický pôvod Matej Dorner, syn Mateja Dornera st. a vnuk Pavla Dornera. Matej Dorner sa oženil s Teréziou Sixtyovou a narodil sa im syn Ján Henrich. Matej Dorner však čoskoro zomrel a jeho vdova sa potom stala druhou manželkou Jána Bendeho. Ján Dorner sa oženil so Zuzanou, rod. Mehrlinovou a 23.8.1790 sa im narodil syn Jozef.[28]

Lévaiovci

V Komárne sa usadil aj Matej Lévai (Lévay) s manželkou Zuzanou, rod. Ringrgarinovou. Svoj pôvod sledoval od Andreja Lévaia, syna Andreja z Malej Seče inak Vaška, ktorému udelili armáles 16.10.1631 vo Viedni.[29]

Báňajovci

Ďalším komárňanským zemanom bol Ján Báňaj s manželkou Juditou, rod. Krikovou. Prvú dcéru Alžbetu vydali 11.7.1794 24-ročnú za kamenára Michala Kováča. Ich druhá dcéra Kristína sa narodila 18.9.1789.

Adomáňovci

Rodiny Michala a Štefana Adomáňovcov (Adomány) sa usadili v Új Szőnyi. Adomáňovci odvodzovali pôvod od Františka Adomáňa, ktorého prijali medzi šľachtu Komárňanskej stolice v roku 1698. Synovia Františka Adomáňa, Štefan a Peter, bývali v roku 1725 v Brestovci, v roku 1756 však žili už v Sokolciach a Peter vlastnil majetok i v Pustých Úľanoch v Bratislavskej stolici. Štefan sa oženil s Katarínou Oravcovou a jeho deti Michal a Mária sa presťahovali do Új Szőnya. Mária zomrela 13.10.1794 ako 17-ročná. Michal (1769 – 17.11.1805) sa v Új Szőnyi s manželkou Annou, rod. Ursíniovou usadil. Narodila sa im tu dcéra Anna (1800 – 5.2.1802) a synovia Michal (21.1.1803) a Ján (12.11.1805).[30]

Ravasovci

Zeman Martin Ravas (Ravasz), ktorý žil s rodinou v Ó-Szőnyi, odvodzoval svoj pôvod od Pavla Ravasa a jeho syna Františka, ktorí sa roku 1641 presťahovali z Bratislavskej do Nitrianskej stolice. Ich potomok Peter Ravas sa usadil v Dade (dnes v Maďarsku). Šľachtictvo dokazoval 10.3.1756 s bratmi Štefanom a Jánom, ako aj jeho synmi Pavlom a Martinom, a napokon boli prijatí medzi šľachtu v Komárňanskej stolici. Aj Štefan Ravas sa usadil v Ó-Szőnyi. Martin Ravas žil určitý čas v Száku (dnes v Maďarsku), no napokon sa aj on presťahoval do Ó-Szőnye.[31] 

Potomkovia Zelenkovcov, Báňajovcov a Lévaiovcov sa z Komárna neskôr odsťahovali. S potomkami ostatných šľachtických rodín sa v Komárne stretávame až do 30-tych rokov 20. storočia.

Texty k obrázkom:

1. Evanjelický kostol a fara v Komárne.
2. Podpisy významnejších predstaviteľov komárňanskej ev. obce z prelomu 18. a 19. storočia (na jednej z písomností z archívu ev. cirkvi a. v. v Komárne).

3.   Náhrobok Samuela Bendeho zabudovaný do vonkajšej steny kostola.